|
TOP 15: NEO-NOIR (1980-1989) |
TOP 15: NEO-NOIR (1980-1989) |
Na rade je osemdesiatkový prehľad, ktorý je oproti „artovým“ 60tym a „novohollywoodskym“ 70tym rokom už viac predmetom záujmu mainstreamovej produkcie. Už rané 80te roky priniesli do temných noirových príbehov viac násilia a krvi (Dlhý veľký piatok, Zbytočná krutosť) či erotického dusna a sexu (Poštár vždy zvoní dvakrát, Body Heat). Množia sa aj remaky klasických filmov noir: spomínaný Poštár /1981/ (originál z 1946); Against All Odds /1984/ (Out of the Past, 1947); No Way Out /1987/ (The Big Clock, 1948) či D.O.A. /1988/ (rovnomenný noir z roku 1950).
Sme dokonca svedkami aj noirových paródií či komédií (Mŕtvi muži nenosia škótsku sukňu, Kto obvinil králika Rogera?) a formy filmu noir skúšajú aj európski autorskí tvorcovia (okrem Triera a Tarra spomeňme aj Rainera Wernera Fassbindera). Navyše, po zhruba dvoch dekádach sa o slovo znova hlási aj ázijská kinematografia, a to v podobe hongkongského akčného príspevku (John Woo, Ringo Lam). Áno, je to pestré, neo-noir 80tych rokov sa teší širšiemu záujmu filmárov i divákov.
|
|
|
Dlhý veľký piatok (The Long Good Friday, r. John Mackenzie, 1980)
48 hodín zo života londýnskeho gangstra. Harold (dych berúci Bob Hoskins) je pred uzavretím svojho životného obchodu s Američanmi, od ktorého si sľubuje „zlegalizovanie“ svojho zločineckého impéria. No veci sa začínajú komplikovať a behom pár hodín sa mu všetko rúca ako domček z karát: v jeho podnikoch vybuchujú bomby, jeho ľudí nachádzajú zavraždených. Niekto ho zradil a on musí popri osobnej pomste dať veci do poriadku aj obchodne, aby mu jeho partneri nezutekali. Štýlová gangsterka, prezývaná aj ako „britský Krstný otec“, zaujme okrem hereckých výkonov (Helen Mirren ako Haroldova žena či mafián z USA v podaní Eddieho Constantina) aj technickou stránkou (kamera Phila Meheuxa či hudba Francisa Monkmana) a prináša tak viacero pamätných scén: povesenie vypočúvaných na jatkách, krvavé ubodanie fľašou či záverečná scéna na zadnom sedadle auta.
S Bobom Hoskinsom stojí za pozornosť aj neo-noir Neila Jordana Mona Lisa (1986) známy pre zmenu ako „britský Taxikár“ či retro-noirová a sčasti animovaná komédia Roberta Zemeckisa – Kto obvinil králika Rogera? (1988).
Výstrel (Blow Out, r. Brian De Palma, 1981)
De Palma rozohráva noirovú zápletku s nejedným pokriveným charakterom. Šikovný filmový zvukár Jack (John Travolta) sa jednej noci počas nahrávania šumenia vetra stane náhodným svedkom autonehody. Vodič zomrie, jemu sa však z auta podarí zachrániť dievča pochybných pomerov menom Sally. V nemocnici vyjde najavo, že vodičom bol sám guvernér a horúci kandidát na prezidenta USA. Keď si Jack doma podrobne vypočuje nahrávku, zistí, že pred nehodou došlo k výstrelu, ktorý prestrelil pneumatiku. Pozadie vraždy sa za pomoci Sally pokúsi objasniť na vlastnú päsť , čím ale spustí kolotoč nebezpečných udalostí.
Trochu z Coppolovho Rozhovoru, štipka Antonioniho Zväčšeniny, ale hlavne štýlová a napínavá zábava v neo-noirovom móde. Výborná atmosféra paranoje a nočného mesta plného nebezpečných zákutí a neónov. Škoda len tej gýčovej, poslednej tretiny. Prísny a nanajvýš ironický záver však pripomenie typicky bezútešné, noirové konce...
Noirové prvky sú badateľné aj v iných režisérových thrilleroch z tohto obdobia – Dressed to Kill (1980) či Dvojník (1984) – avšak tu už ide skôr o fetišistický prejav obdivu k Hitchcockovi, než o snahu evokovať noir.
Cutter´s Way (r. Ivan Passer, 1981)
Nezvyčajný neo-noir je dobovým portrétom korupcie a paranoje, z ktorého cítiť doznievajúce 70te roky, a to predovšetkým témou Vietnamu a pomalým, flegmaticko-melancholickým tempom. To, čo spočiatku začína klasickým noirovým námetom krivo obvineného muža (a navyše krásne štylizovanou scénou zapršanej nočnej ulice) sa postupne mení v drámu muža so vzťahovými a politickými odbočkami, aby sa kde-tu znova objavil nejaký ten noirový motív (očistenie mena, vyšetrovanie na vlastnú päsť, osobná pomsta). Bone (Jeff Bridges) sa stáva náhodným svedkom odpratania mŕtveho tela a pre políciu sa stáva hlavným podozrivým z vraždy. Spolu so svojským priateľom Cutterom (John Heard) zistí, že za vraždou mladého dievčaťa stojí prominentný občan. Cutter však ako zmrzačený veterán z Vietnamu má na spoločnosť a spravodlivosť vlastný názor...
|
|
|
Zlodej (Thief, r. Michael Mann, 1981)
James Caan so svojou charizmou exceluje ako špecialista na krádež diamantov. Svoje nelegálne príjmy zakrýva obchodovaním s autami. Osudným sa mu stane kšeft s miestnym gangstrom. Kým pre jedného ide o jednorazovú zákazku, druhý si ho chce zaviazať na stálo... Raný Mann nesúvisí s filmom noir iba námetom lúpeže. Máme tu nosné noirové témy ako nemožnosť úniku pred temnou minulosťou, nemožnosť vymaniť sa z kriminálu a zaradiť sa do bežného života. A hlavne je tu režisérova fascinácia nočným (veľko)mestom – jeho jazda neónovou urbanistickou džungľou je navyše podporená skvelým „synťáckym“ soundtrackom od Tangerine Dream (otváracia sekvencia je akoby vystrihnutá z o rok mladšieho Blade Runnera).
Mann sa k neo-noirovému štýlu vrátil aj v adaptácii knihy Červený drak od Thomasa Harrisa – Manhunter (1986).
Body Heat (r. Lawrence Kasdan, 1981)
Eroticky dusná neo-noirovka. Advokát Ned Racine (William Hurt s divnými fúzmi!) žije pokojným životom, kým nespozná „sirénu v bielom“ Matty Walkerovu (Kathleen Turner). Ako čoskoro zistí, je to dáma, pre ktorú sa zabíja. Spoločne zosnovú plán vraždy jej manžela... Klasický námet vychádza z klenotov filmu noir ako Poistka smrti (1944) či Poštár vždy zvoní dvakrát (1946). Pre „žánrovo“ zbehlého diváka je tak príbeh hravo predvídateľný a zápletka sa dá prekuknúť už po prvých 15-20 minútach.
Čím je ale Body Heat odlišný od svojich klasických „predlôh“? Hlavne zobrazenou erotikou. Sexuálne motivácie (inak kladného) hrdinu k zločinu boli vo filme noir vždy, no v 40tych rokoch pochopiteľne nemohli byť tak explicitne zobrazené.
Prvok zločinu (The Element of Crime/Forbrydelsens element, r. Lars von Trier, 1984)
Celovečerný debut známeho dánskeho provokatéra Larsa von Triera, ktorý sa pri svojej prvotine neprehliadnuteľne inšpiroval filmom noir. Ako príbehom a jeho rozprávaním, tak ponurým až ťaživým vizuálom. Policajný vyšetrovateľ Fisher (Michael Elphick) žijúci v Káhire rozpráva v hypnóze o svojom návrate do Európy, kde bol privolaný k prípadu brutálnych vrážd mladých dievčat predávajúcich lotérijné losy. Ako sa ukazuje, sériový vrah vraždí podľa geometrického vzorca. Fisher sa pri vyšetrovaní riadi metódou zvanou „Prvok zločinu“. Ide o súbor mentálnych cvičení navrhnutých pre lepšie porozumenie vzorcom správania sa páchateľa, vrátane detailnej rekonštrukcie konkrétnej časti vrahovho života...
Deliricko-obsesívne pátranie po vrahovi prebíja vysoko štylizovaný vizuál (snímanie výhradne v tme s úsporným nasvietením a cez červený filter), ktorý si vyslúžil cenu z Cannes za technické prevedenie (vyzdvihnime tiež nápadité prelínačky a strihy).
|
|
|
Zbytočná krutosť (Blood Simple, r. Ethan a Joel Coenovci, 1984)
Skvostná, štýlová prvotina bratov Coenovcov! Krvavá neo-noirovka z amerického Texasu. Majiteľ vychyteného baru Marty si u súkromného detektíva objedná sledovanie svojej neposlušnej manželky. Keď sa zistí, že mu je neverná s jeho vlastným barmanom, zaplatí si u detektíva s očividne pokriveným charakterom dvojnásobnú vraždu, a týmto de facto spečatí svoj osud. Začína sa hra na mačku a myš. Rafinovaná zápletka, výrazné atmosférické tieňovanie a predovšetkým skvelé napätie až do poslednej sekundy.
Coenovci film noir zbožňujú. Jednak s ním debutovali a jednak v takmer každom ich filme cítiť výraznú inšpiráciu týmto fenoménom. S noirovou zápletkou a zámerne kontrastným prostredím sa vyhrali vo Fargu, v Big Lebowskom inteligentne satirizovali Raymonda Chandlera a v Mužovi, ktorý nebol zasa starým noirovkám vzdali priamočiaru, čiernobielu poctu.
Žiť a zomrieť v L. A. (To Live and Die in L. A., r. William Friedkin, 1985)
Friedkin po Francúzskej spojke opäť vo vodách neo-noiru. Tento raz menej naturalisticky a procedurálne, no viac štylizovane, čo predznamenávajú už otváracie zeleno-červené titulky. Na to, aby pomstil bývalého parťáka a vypátral falšovateľa bankoviek (Willem Dafoe), ktorý je spájaný s jeho zavraždením, nemá tajný agent Richard Chance (William Petersen) problém prekračovať hranicu zákona. Ako mnoho noirov či neo-noirov pred tým, aj tento poukazuje na tenkú hranicu medzi zákonom a zločinom. Aj keď majú zločinci a FBI odlišné ciele, prostriedky na ich dosiahnutie majú neraz až nebezpečne podobné. Príbeh vyšetrovania a pomsty sa nesie v typickej atmosfére 80tych rokov, ktorú dotvárajú predovšetkým urbanistické kulisy (predstavujúce Los Angeles ako betónovo-priemyselnú džungľu) a „synťácky“ hudobný podmaz.
Modrý zamat (Blue Velvet, r. David Lynch, 1986)
Ak niekto dokázal reinkarnovať film noir a dať mu doslova novú, nenapodobiteľnú podobu – bol to práve David Lynch. Mladík Jeffrey nájde na lúke odrezané ľudské ucho. Nález oznámi policajnému detektívovi. Tip detektívovej dcéry Sandy ho zavedie do bytu barovej speváčky Dorothy. Po stretnutí s ňou sa „prípad“ preňho stáva osobnou záležitosťou. Štylizuje sa do role amatérskeho detektíva a pátra na vlastnú päsť. Všetko sa ale skomplikuje, keď sa na scéne objaví sexuálne vyšinutý psychopat najhrubšieho zrna Frank Booth vo fantasticky odpudivom podaní Dennisa Hoppera.
Lynchova neo-noirová nočná mora je pozoruhodná vo viacerých aspektoch (boj dobra a zla, hra s gýčom, idylka vs. mystéria, nevinnosť vs. zvrátenosť + ten geniálny soundtrack), no čo sa týka „fetišov“ filmu noir, Lynchovo schodisko akoby vypadlo z „čiernej éry“ a nájdeme tu aj flashbacky robené doslova ako záblesk minulosti. Prácou s noirovými prvkami Lynch nenapodobiteľne pokračoval aj ďalších dekádach.
|
|
|
Lepší zajtrajšok (A Better Tomorrow/ Ying hung boon sik, r. John Woo, 1986)
„Je ľahké stať sa gangstrom, ale je ťažké to nechať.“ Ho (Ti Lung) je profesionálny zlodej, jeho mladší brat Kit zasa policajt ašpirujúci na dôstojníka. Keď si Ho po nevydarenej akcii odpyká trojročný trest, je rozhodnutý skoncovať s kariérou zločinca, no zároveň sa zmieta medzi priateľom a zároveň ex-parťákom z brandže Markom (coolový Chow Yun-Fat so slnečnými okuliarmi a špáradlom v ústach) a svojim odcudzeným bratom. Navyše bývalý gang má na jeho odchod svoj názor... Klasický (noirový) námet o tom, aké ťažké je vymaniť sa zo sveta zločinu, ak už raz zídete z cesty a pridáte sa na druhú stranu.
John Woo ako známy špecialista na akciu prekvapivo neservíruje jednu akciu za druhou. Akčné scény možno zrátať na prstoch jednej ruky, avšak stoja za to; režiséra viac zaujíma kamarátsko-bratský trojuholník (otázky rodinného zmierenia a priateľstva až za hrob) a atmosféra (zadymené nočné ulice, para z kanálov, neóny, častý dážď či cool imidž postáv). Woo a Yun-Fat tu odštartovali svoju plodnú spoluprácu, ktorá pokračovala sequelom Lepší zajtrajšok 2 (1987), štýlovou gangsterkou Killer (1989) či kultovým Hard-Boiled (1992).
Dom hier (House of Games, r. David Mamet, 1987)
Uznávaná psychiatrička a úspešná autorka bestsellerov Margaret žije vzorne usporiadaným až prekvapivo nezaujímavým, prázdnym životom. Jej život zdynamizuje sedenie s pacientom, ktorý sa jej zverí, že chystá spáchať samovraždu, nakoľko nedokáže splatiť svoj dlh z hazardu. Doktorka mu sľúbi, že mu pomôže a navštívi jeho veriteľa Mikea v „Dome hier“ a požiada ho o odpustenie dlhu. Charizmatický Mike súhlasí, no má podmienku, aby mu Margaret na oplátku pomohla v kartovej partii so spoľahlivým fígľom a spoločne tak ošklbali jeho protihráča. Hra však nedopadne podľa ich plánu a Margaret sa zamotáva do pavučiny sofistikovaných klamstiev a podvodov. Udalosti naberajú nebezpečný smer a ona sa musí rozhodnúť, či bude obeťou alebo rovnocenným protivníkom...
Snímka neprehliadnuteľne pracuje s „dedičstvom“ filmu noir: ako príbehovo (zamotaný dej s bohatými zvratmi a ambivalentnými postavami), tak aj vizuálne (atmosféra nočnej ulice podporená parou z kanálov a neónmi, zafajčené interiéry hazardných podnikov). Slovom, poctivý a krásne nasvietený neo-noir s témou con(fidence)-manov.
Čierna vdova (Black Widow, r. Bob Rafelson, 1987)
Príťažlivá a vyzývavá Catherine (Theresa Russell) vyhľadáva osamelých milionárov. Najprv si niektorého vyhliadne, zvedie ho a krátko po sobáši otrávi jedom nezanechávajúcim stopy. A štedré dedičstvo je jej. Na stopu tejto mrche sa po prelúskaní štatistík zosnulých milionárskych manželov dostáva federálna vyšetrovateľka Alex Barnesová (Debra Wingerová). Zisťuje, že za tajomnými vdovami je jedna jediná osoba... Snímka zaujme typicky noirovo zamotaným príbehom s viacerými zvratmi (finálna pointa je vskutku elegantná) a ústrednými ženskými postavami: maximálne prefíkanou a beštiálnou femme fatale a vyšetrovateľkou Alex (filmová predchodkyňa Clarice Starlingovej z Mlčania jahniat?), ktorá sa zo šedej kancelárskej myšky mení v schopnú terénnu agentku v utajení.
City on Fire (Lung fu fong wan, r. Ringo Lam, 1987)
Ďalšia ázijská vecička a opäť s Chow Yun-Fatom, ktorý bol na prelome 80. a 90. rokov ikonou hongkongských (neo-noirových) gangsteriek. Chow (Chow Yun-Fat) je navzdory svojmu pubertálnemu správaniu schopný policajný agent v utajení. Keď chce kvôli riskantnej úlohe a zanedbávanej (takmer) snúbenici rezignovať, policajný veliteľ Lau ho presvedčí, aby pokračoval a prenikol do brutálneho gangu lupičov klenotov. Chow sa tak ocitá sa v jednom ohni: na jednej strane musí získať dôveru gangu, na strane druhej je sledovaný a ohrozovaný policajtmi, ktorí o jeho infiltrácii nemajú tušenia...
Už otvárací záber je ukážkovo neo-noirový. Ponárame sa do ulíc nočného mesta prešpikovaného farebnými neónovými reklamami. Svetielkujúci Hong Kong predstavuje atmosferické kulisy pre rozohranie pomerne civilnej hry na mačku a myš. Navyše, jedna dejová línia poslúžila ako inšpirácia pre Tarantinových Gaunerov (1992).
Poliš (Cop, r. James B. Harris, 1988)
James Woods pravdepodobne vo svojej životnej úlohe ako jeden z ďalších svojských, húževnatých detektívov, berúcich spravodlivosť do vlastných rúk, je na stope masovému vrahovi žien v Los Angeles. Morálne spochybniteľného, arogantného záletníka, riadiaceho sa heslom „účel svätí prostriedky“, viacerí kritici prirovnávajú k Drsnému Harrymu, no prisudzujú mu väčšiu mieru brutálnej násilnosti a temnej zábavy, ktorej dáva povestnú korunku záverečná hláška: „Mám pre teba dobrú a zlú správu. Dobrá správa je, že máš pravdu, som poliš a musím ťa zatknúť. Zlá správa je, že som bol suspendovaný a teda serem na to!“ Podľa knihy Jamesa Ellroya Blood on the Moon.
Zatratenie (Damnation/Kárhozat, r. Béla Tarr, 1988)
Zoznam uzatvárame s film noir podľa Bélu Tarra. Samotársky mrzút Karrer zabíja čas nezmyselným sledovaním kameňolomu a bezcieľnym túlaním sa v depresívnom industriálnom prostredí. Zároveň je štamgastom v miestnom bare Titanik, kde sa zaľúbi do barovej speváčky. Keď sa mu s ňou nedarí nadviazať vzťah, prichádza s intrigou a vyláka jej manžela na vymyslenú pašerácku výpravu... Melanchólia, bezútešnosť prostredia i citovo vyprahnutých postáv, neutíchajúci dážď a Tarrova typická filmová reč (dešifrovanie pomalých záberov) robia zo Zatratenia jednu kvalitnú filmovú depresiu oblečenú do noirového kabáta.
