Jar, leto, jeseň, zima... a jar - na gruzínsky spôsob

Gruzínsky režisér Georgij Ovašvili dal svetu o sebe vedieť pred pár rokmi na festivaloch uvedeným filmom Druhý breh (2008), ktorý na pozadí vojnového konfliktu medzi Gruzínskom a Abcházskom rozprával vzťahový príbeh jednej rodiny. Po rokoch sa vracia s novou snímkou Kukuričný ostrov, kde rovnaký vojnový konflikt predstavuje jeden z elementov rodiaceho sa deja. V centre diania je starý muž, ktorý so svojou dospievajúcou vnučkou prichádza loďkou na kúsok zeme, aby tu vytvoril nové obydlie ako pre ňu, tak aj pre seba. Začína obhospodarovať pôdu, ktorá vznikla riekou Inguri, prinášajúcou každú jar úrodnú pôdu z Kaukazu dolu na planiny Abcházska a severozápadného Gruzínska. To vytvára malé ostrovčeky, zem nikoho. Práve tú starý muž začína ďalšiu etapu života.

Je zaujímavé sledovať koncept režiséra, ktorý sa rozhodol vyrozprávať celý film takmer bez slov, čo predstavuje prínos do kolekcie filmov, ktoré sa v poslednej dobe hrali na festivaloch, a s ktorými Kukuričný ostrov zdieľa podobný rys komunikácie s divákom čisto obrazovou formou (Moebius od Kim Ki – Duka, či Klan Myroslava Slaboshpitskyho). Práve s tvorbou Kim Ki – Duka má film viacero podobných bodov a môže dať upomienku na také filmy ako Jar, leto, jeseň, zima... a jar (čo sa týka zobrazenia kolobehu života na pozadí ročných období a neustálych zmien počasia), či Luk (vzťah starého muža a mladej dievčiny). Rovnako ako Kim – Ki Dukove snímky, tak i Ovašviliho film vykazuje známky minimalizmu, absencie slov, či skromného využívania hudobnej vložky. Väčšinou sa jedná o jasne definovaný hudobný motív, ktorý sa nevtieravo variuje v rôznych podobách s dôrazom na zvuk prostredia (šum kukuričného lístia, zvuk riečnej vody, či burácajúceho hromu...)

KINEMAVIDEO3363.

Do tejto spleti rôznych zvukov sú zakomponované krásne obrazy kameramana Eleméra Ragályiho, ktorému sa vďaka využívania širokouhlej kompozície podaril nevídaný jav zväčšovania priestoru, i keď sa dej odohráva prevažne na stiesnenom ostrove. Najviac je to badateľné v scéne jašenia dievčiny a zachráneného vojaka v kukuričnom poli, kedy plynule prejde z tohto priestranstva na celkový záber kukuričného ostrova s chatrčou, kedy si divák uvedomí oklieštenosť prostredia.

Režisér sa vracia k niektorým motívom, ktorým sa venoval už v predchádzajúcej snímke, či už spomenutý vojnový konflikt z roku 1992 – 1993 alebo vývinu vzťahov medzi rozvrhnutými postavami. Sám dáva na známosť, že sa až tak toho nezmenilo, pretože jeho chápanie týchto spomenutých zložiek sú s jeho osobou pevne späté a snaží sa nám priblížiť spôsob života, ktorý je bežnému divákovi vzdialený a pripomenúť tak miestne pomery danej krajiny, čím upomína na snímku Nikitu Michalkova Urga, ktorý sa taktiež venoval zobrazovaniu neobvyklého spôsobu života domorodých obyvateľov. To, čo sa však nám zdá neobvyklé a iné je pre nich úplne bežné vedenia života daného obyvateľstva.

V tomto prípade nemožno hovoriť ani o istej repetetívnosti spojenej s blížiacou sa apokalypsou predstavenou v Tarrovom Turínskom koňovi, i keď sa núkajú takéto myšlienky (neustále jedenie rýb, pripravených či už pečením na ohni alebo sušením na vzduchu vs. stála príprava a konzumácia zemiakov v koňovi...) Kým pre Tarra je toto bod ako dosiahnuť maximálnu bezútešnosť, tak v Ovišviliovom prípade ide o istý priebeh zmien k niečomu smerujúce (postupná stavba chatrče, sadenie kukuričného poľa a následný zber kukurice...) i keď apokalyptická sila prírody sa z času na čas pripomenie, aby dala na známosť stálu pravdu o tom, že príroda od človeka nie je závislá, ale práve človek od nej, čo v meditatívnom príbehu kolobehu života aj jasne deklaruje... aby sa všetko vrátilo znova na začiatok.

Hodnotenie: 8/10