BETTER MAN

Životopisné snímky o hudobníkoch majú aktuálne v kinách žatvu. Vlani sa mihol Bob Marley i Amy Winehouse. Pred mesiacom sme sa mohli pozrieť na Aznavoura a v rovnaký deň do kín vstúpila Maria i Robbie Williams (a to si ešte počkajte na rané roky Boba Dylana).

Better Man je rozhodne zo všetkých filmov ten najdynamickejší, najdravší a azda najoriginálnejší. Na jednej strane nasleduje štruktúru klasických biografií, zároveň nasadzuje viaceré originálne prvky. Tým prvým je obsadenie CGI opice namiesto klasického herca (existujú rôzne teórie prečo – že Robbie by nezniesol iného herca, výzva s omladzovaním atď. – on sám hovorí, že je “menej vyvinutý”). Potom je tu celý rad výborne využitých piesní a dočkáte sa fantasy bitky na štadióne. Znie to ako nesúrodý guláš, ale režisér Michael Gracey (Najväčší showman) si nielenže všetko postrážil, ale odpáli predstavenie aké ste ešte nevideli.

Výhoda je, že nemusíte mať naštudované CV Robbieho, ani poznať všetky jeho albumy. Na vychutnávanie bohato postačí povedomie o cca desiatich hitoch a búrliváckej povahe, o zvyšok sa postará film. Štartuje v detstve, kedy odhalí nielen pekné chvíle s babkou či s otcom, ale aj prvé traumy (keď otec rodinu opúšťa kvôli nádejnej kariére showmana). Divoké tínedžerské roky ovplyvní nástup Robbieho do boy bandu Take That, aj následné vyskočenie z nej kvôli búrlivej povahe či snahe presadiť sa. Nástup na sólo dráhu ešte chvíľu potrvá, ale už na ňom začína pracovať vrátane naháňania hitu no.1 v hitparádach. Do toho večierky s Oasis či nádejná romanca s jednou zo speváčok All Saints - životopis Robbieho neponúka málo.

Ale zároveň sú tu aj vnútorní démoni derúci sa von v neočakávaných časoch – večná závislosť na alkohole, ku ktorej sa pridajú aj drogy. Strach z tieňa minulosti i obava z veľkej show na 125-tisicovom štadióne, hoci po nej roky túži. A nevyrovnaný vzťah s otcom, ktorému dlho nevie odpustiť. Všetky brzdy a prekážky, čo Williamsa čakajú a počas dlhých rokov sa s nimi musí vysporiadať (vrátane ďalších vzťahov).

Filmu pomáha drzosť Robbieho, ktorý je súčasne rozprávačom a prevedie nás zlomovými bodmi od prvého vystúpenia na školskom pódiu. Svojím slangom a vravou dodáva britký britský štýl – štýl “cheeky bastard” patrí tomuto prostrediu a milovníci britských filmov ocenia aj viaceré lokality. Tvorcovia však vopred tušili, že postupné udalosti nie sú originálne a viacerí speváci si prešli niečím podobným: vzostup a pád, drogy či závislosti, nachádzanie lásky i jej stroskotanie. Preto zakomponovali do hry parádnu formu.

Najprv použitím jednotlivých Robbieho piesní – o šikovnosti vás presvedčí hneď tá prvá, keď song Feel hrá v momente opúšťania starého rodinného života. Je to až melancholický videoklip s tonami smútku a takmer spomalenými zábermi. V ostrom kontraste vypália ešte ďalšie piesne, kde sa naplno ukáže Graceyho štýl z Najväčšieho showmana – Rock DJ príde cca v prvej tretine a režisér nechá tancovať celú Regent Street, kamera sa nezastaví ani na chvíľu a je to skvostná živá sekvencia, akú sme tu roky nemali. Ešte viac ma dostala koláž na She’s the One – úplne odlišná scéna, kde jednak vidíte famózny dynamický tanec a do toho vložené ďalšie scény spolužitia. A podobne sa dajú prejsť aj ďalšie piesne – Angels, Come Undone, pričom do každej zakomponoval Gracey nejaký originálny nápad.

Neplatí to však iba pre piesne. Jedna vec je výborné spracovanie love story Robbieho a Nicole Appleton, rámcovaná vyššie spomenutým tancom a finišujúca smutným zákrokom. Druhá samotné odlúčenie od Take That, čo je sčasti očakávaná udalosť a rámcuje ju neuveriteľný príchod a najmä odchod od kapely v podaní bláznivej jazdy na aute – ale ako je spracovaná, to na obrovskom plátne berie dych. A napokon spomínaná fantasy bitka na open-air koncerte: vyzerá ako vystrihnutá z Planéty opíc, no podčiarkuje totálnu dravosť, aj odlišné spracovanie momentov na štadióne. Koľko sme videli veľkých live prepisov (zdraví Bohemian Rhapsody) – a nie je ľahké točiť ďalší. Preto vítam, že Gracey nekopíruje, urobil z vysnívaného Knebworth koncertu totálne odlišný až nečakaný zážitok. A vo finále vás zase dostane niečím úplne iným...

Čo nás dostáva späť k opiciam, práve tie zohrávajú v závere celkom veľkú rolu. Použitie opice dáva zmysel pre odlišný zážitok, no zároveň vidno na nej vývoj postavy, starnutie i dospelosť. A najmä pri fantasy boji či speváckej etude so spomínaním na všetky tie životné momenty výborne vyznievajú rôzne formy opice a nie Robbieho tvár zašmodrchaná v dave. Vnútorní démoni a vlastné ja z minulosti sú takto lepšie využité, nehovoriac o kreatívnom zámere, že opice vám môže byť niekedy oveľa viac ľúto alebo sa ukáže v drzom svetle, keď si dáva ďalšiu dávku kokaínu. V prvých 10 minútach sa na to treba naladiť, no potom ste úplne OK s týmto riešením a rozhodne to nie je iba samoúčelný trik ako sa odlíšiť od iných životopisov.

A napokon platí, že Better Man treba vidieť na čo najväčšom plátne. Moje prvé vzhliadnutie v menšej sále ma síce presvedčilo, že film je nabitý energiou, no sčasti zanikol. Ale keď som skončil do 312-miestnej sály s Dolby Atmos, tak to bol okamžite iný, až pohlcujúci zážitok. Netreba to podceniť, ak si budete vyberať z ponuky kín. Akurát mám obavu, že film sa dlho v kinách neohreje – čo by bola fakt obrovská škoda.

Better Man totiž ukazuje po viacerých utrápených životopisoch (naposledy Bob Marley), že sa to dá aj inak. A kombo samotného Robbie Williamsa a muzikálového režiséra Michaela Graceyho zabralo naplno. Potom ani nevadí, že vo vedľajších úlohach nie je celá plejáda iných britských hercov, stačia ich spoľahlivé výkony.

Better Man (UK/USA/Čína/Francúzsko/Austrália, 2024, 134 min.)
Réžia: Michael Gracey. Scenár: Simon Gleeson, Oliver Cole, Michael Gracey. Hrajú: Robbie Williams, Jonno Davies, Steve Pemberton, Alison Steadman, Kate Mulvany, Frazer Hadfield, Damon Herriman ...