MARIA

Pablo Larraín finišuje svoju trilógiu silných ženských postáv 20. storočia. Po Jackie (Kennedy) a princeznej Diane Frances Spencer sa zameral na opernú divu Mariu Callas. Ale spozornieť by mali všetci, ktorí sa nachystali na epickú celoživotnú drámu postavy. Larraín berie iba určitú pasáž života, do nej mieša ďalšie elementy a výsledkom je azda iný film ako čakáte. Formálne ladne poskladaný, ale kladie určité výzvy.

Azda je to daň za toľké drámy o hudobných umelcoch, ktoré sa na nás vyrojili za posledné obdobie. Keď už v rovnaký deň štartuje aj Better Man (zameraný na Robbieho Williamsa v podaní opice) a o mesiac nás čaká Bob Dylan (a pozor, aj pri ňom iba výsek života vo filme Bob Dylan: Úplne neznámy), je potrebné sa odlíšiť. A Larraín podobne ako v dráme Spencer vyberá niekoľko dní, počas ktorých sa naplno sústredí na duševný stav hrdinky, jej vnímanie sveta a aktuálne rozpoloženie. A tým, že vopred vieme, že toto bude posledný týždeň, sami sledujeme udalosti aj inou optikou – napríklad sa stačí vcítiť do kuchárky a majordoma, ktorí asi tušia, že o pár dní Maria zomrie.

Maria štartuje istou kolážou: čiernobiele vystúpenie na jednu skladbu je zmixované s vybranými momentmi života. Je to záverečné defilé a retrospektíva života Marie ako ho vnímala v posledných minútach? Prejde strih a vidíme chradnúcu Mariu. Týždeň začína. Počas neho sledujeme jej rutinu, neustále posúvanie piana, aj snahy zájsť do kaviarne (byť obdivovaná) či koncertnej sály (pokúsiť sa znova o operný part). Ale najmä sú tu dlhé minúty jej nervozity, hľadanie piluliek a striedania nálad.

Maria by si chcela dokázať, že hlas a talent nestratila, a zároveň ju toho toľko brzdí. Myšlienky, spomienky, poprehádzané zo všetkých období. Keď vidíme Mariu kráčať po izbách apartmánu či uliciach Paríža, treba byť pozorní, lebo si nemôžeme byť istí, ktoré elementy sú reálne a ktoré sa odohrávajú iba v jej hlave. Občas vám pomôže spájajúci element (Mandrax je názov lieku i redaktora, čo s ňou robí interview) alebo vizuálny efekt, ktorý Larraín servíruje. Inokedy ste vydaní napospas osudu a momentom režiséra. Rozhodne sa nedá uprieť dobová výprava, kostýmy, make-up či iné nuansy, tie sú vytvorené parádne aj so slnečným nádychom.

Väčšia výzva je však už samotný obsah a epizódy, ktoré sú sem vkladané. Niekedy sú jasne priznané aj isté scény: zborový nápev Verdiho tancujú a zaspievajú priamo obyvatelia Paríža. Pôsobí to ako fajn muzikál. Neskôr príde asi 30-sekundová pasáž s japonskými ženami a Maria oblečená v kimone, čo je jasný odkaz na Madame Butterfly, ale to už bude otázne, koľkí diváci podľa hudobného nápevu spoznajú. Podobnú prácu s operou možno nájsť na viacerých miestach filmu – ak sa tešíte, že si vypočujete akoby klasicky plné verzie árií v podaní Marie Callas, budete azda sklamaní, lebo len máloktorá vyznie v celej dĺžke na javisku. Ak ste fanúšikmi opery, môžete sa rochniť v inštrumentálnych verziách či nápevoch, ale našinec bude skôr hodinu tipovať, čo vlastne počul (Trubadúr? La Traviata? Carmen? Pomooooc...)

Nemalý priestor dostanú flashbacky. Zabudnite na to, že Larraín koncipuje Mariu chronologicky. Je to inak – do minulosti skáče podľa potreby a istých tém. Niekedy načrie do vojnového obdobia, inokedy už vystúpi na javiská a triumfálne momenty. Nemalá línia sa venuje vzťahu s Onassisom, od počiatku cez krach až po jeho smrteľnú posteľ. Aj tu platí, že sú to náramne pekne natočené scény, plné britkých dialógov a neraz parádne snímajúcej kamery. Horšie je to s kontextom: máme to vnímať tak, že na neho Maria akurát teraz myslí a vynorí sa spomienka? Lebo bežné je skočiť do roka 1959, potom 1949 a zas niekam úplne inam.

S roztrieštenosťou, sčasti magickým až paranoidným pohľadom a spracovaním divy môže bojovať nejeden divák. Otázne je aj vnímanie hereckého výkonu Angeliny Jolie. Mnohí sa naň tešili, kvôli nej prídu a hltali, že toľké mesiace trénovala operu – výsledkom je nevyrovnaná etuda. Angelina zrejme spieva áriu vo finále, keď si Maria chce pripomenúť staré časy. Inak sa skôr triafa do historických momentov, no pozorný divák zbadá, že lip-sync nie vždy presne zapadá.

Okrem toho je na scéne neustále a podá náročný výkon. Je vždy nádherne oblečená, nasnímaná, nalíčená – ale je to skutočne Maria Callas alebo Angelina Jolie v Paríži? Sú momenty, kedy sa do roly vloží a inokedy máte pocit, že sa sústredila na posledné dni života utrápenej ženy, ktorá už ani nevníma realitu. Ale akoby to nebola Maria Callas. Začína mi byť sčasti zrejmé, prečo Angeline v oscarovej sezóne dochádza dych príliš skoro a nemá ani nomináciu na SAG (a oscarová je otázna).

Spoľahlivejšie je vnímať skvostne obsadené služobníctvo. Pierfrancesco Favino i Alba Rohrwacher hrajú výborne svoje party kuchárky a majordoma, hoci je zrejmé, že sú to vedľajšie roly, sú presné a na ich tvári sa neraz zračí viac ako iba silený výraz. A možno vám ich bude aj viac ľúto, ako skomierajucej divy opery.

Maria nie je až taká silná životopisná dráma a čo vás asi prekvapí, je aj minimum emócií, ktoré Larraín na vás v kinosále zošle. Chýba napríklad neurotické napätie Kristen Stewart zo Spencer – nejedna scéna si priamo pýta väčší emočný zásah. Maria Callas je v podaní Angeliny Jolie tlmená, možno aj symbolicky z toľkých liekov, ktoré požíva.

Zameranie sa na posledný týždeň života so sériou flashbackov nie je márna cesta, páčia sa mi aj mnohé štylizované scény fantazmagórie v uliciach Paríža, ale nie vždy. A občas je strihov na dobové momenty tak veľa, že si ich ani nestačíte užiť. Na veľkom plátne vyzerajú viaceré momenty výborné, rozpor vo vnútri vstrebáte, no od nezabudnuteľnej kreácie divy som čakal viac. A bez znalosti života Marie Callas to budete mať ešte ťažšie.

Maria (Taliansko/Nemecko/Čile/USA, 2024, 124 min.)
Réžia: Pablo Larraín. Scenár: Steven Knight. Hrajú: Angelina Jolie, Pierfrancesco Favino, Alba Rohrwacher, Haluk Bilginer, Kodi Smit-McPhee, Stephen Ashfield ...