Saulov syn predstavuje obraz totálneho poníženia národa

Interpretačná línia Saulovho syna (alebo Pokus o výklad Saulovho syna)

Už odkaz názvu oscarového filmu na prvého izraelského kráľa Saula oprávňuje výklad tohto filmu v súvislostiach židovských dejín a náboženstva.

V nacistickom koncentračnom tábore sa hromadne a priemyselne zabíjajú a potom spaľujú predovšetkým Židia, predtým v domovských krajinách zbavení všetkých práv a potom vydaní smrti alebo smrti podobnému živoreniu. Taký je aj hlavný hrdina snímky, Saul: hoci fakticky, biologicky živý, vo vnútri mŕtvy, zbavený seba, stroj bez duše, vykonávajúci svoju úlohu. Rozostrená autenticita pozadia a okolia postáv nemala len zmierniť brutálnu realitu vyhladzovacieho lágra, aby bola jeho reprodukcia vôbec pozerateľná, ale tiež znázorniť otupenú, nefunkčnú optiku týchto „strojov“ (znejasnenú realitu lágrového „života“ dotvorila bohatosť hodnovernej zvukovej zložky).

Saulov syn predstavuje obraz totálneho poníženia národa, nielen prostredníctvom odpudivej fyzickej likvidácie, ale aj spoluúčasti na vlastnom ničení. V tme pohybujúcich sa tieňov a permanentného vraždenia zasvieti svetlo zázraku, keď jeden chlapec prežije dávku plynu absolútne nezlučiteľnú so životom. Bez ohľadu na rýchly koniec tohto zázraku, nadprirodzený jav, ktorého je hlavný hrdina účastný a ktorý je v židovskej tradícii spojený s intervenciou Boha, pokračuje. Nájde živý nerv v Saulovom vnútri a prebudí ho. Krátky chlapcov nadprirodzený život vyvolá reakciu, rovnako nadprirodzenú, keď oživí mechanizmus ľudského stroja a vdýchne doň túžbu, snahu, záujem, ambíciu.

KINEMAVIDEO3615.

Aké vlastnosti má Saulovo vzkriesenie? Chce chlapca pochovať, teda ide o kultúrno-civilizačný aspekt vzbudenia tejto ľudskosti. Nielen však zakopať do zeme, ale pozostatky zázraku uložiť do zeme obradne, aj s rabínom, čo poukazuje na súbežnosť vyvolania kultúrneho kódu s náboženským citom a potrebou kultu. V elementárnom ontologickom pôdoryse filmu ide tak o obraz prvej „prirodzenosti“ človeka pri stretnutí s nadprirodzeným.

Dá sa uvažovať aj o paralele s hanebnou potupou olúpených a šiat zbavených mŕtvol prvého starozákonného kráľa Saula a jeho synov, ktorých telá potom spálili a až kosti s obradom pôstu pochovali. Saul mal štyroch synov, ale jeden unikol pomste nepriateľa a nasledujúci kráľ Dávid upevnil nové kráľovstvo Izraela.

Saulovi súputníci v lágri organizujú vzburu a útek. Saulova vzbura sa po jeho zážitku uberie celkom inou cestou. Do pekla zasvietil Boh. A tento krátky trepot motýlích krídel v záhrobí, mieste zatratenia, od ktorého akoby sa odvrátil aj odveký ochrancov Židov, Jahve, vloží nádej do zatratenca. Nádej nachystaného úteku konfrontovaná s blaženou nádejou posledného Saulovho pohľadu má jednoznačne sakrálny rozmer. Vo filmárskom postupe na to použije záverečný prechod do iného žánru, melodrámy, aby tak obraz krajného zla prekryla odmena „zhora“, v duchu židovského mesianizmu, ktorého excelentnú realizačnú podobu tvorcovia Saulovho syna predviedli.