BATAstories - Moje dielo nemôže zaniknúť a nezanikne

Tomáš Baťa vyslal do celého sveta nie len svoj tovar, ale aj vlastnú myšlienku a filozofiu fungovania podniku, práce a dokonca aj života.

Pohyb je život a nehybnosť je smrť, známe slová Tomáša Baťu, zakladateľa obuvníckeho impéria, ktorými sa riadil celý život. Na svoju cestu vykročil pomerne skoro, už od detstva sníval o vlastnej obuvníckej firme, ktorú začal budovať v Zlíne a v priebehu niekoľkých rokov ju rozšíril do celého sveta.

Baťa bol výnimočný nie len svojimi topánkami, ale aj prepracovaným spôsobom práce a podmienkami pre svojich zamestnancov. Nevyrábal a nevyvážal iba svoje produkty, spolu s nimi vyvážal systém a filozofiu práce a života. Staval továrne a spolu s nimi celé mestá. Postavil Bataville vo Francúzsku, Batanagar v Indii, Batadorp v Holandsku, Batavia v Indonézii, Baťovany na Slovensku a Batatuba  v Brazílii.

Ak by v roku 1932 predčasne nezahynul, postavil by toho pravdepodobne oveľa viac. BATAstories zisťuje ako žijú jeho myšlienky dnes. Existuje v dnešnom svete „kapitalizmus s ľudskou tvárou“? Film sa nakrúcal na štyroch kontinentoch, v Európe, Ázii, Afrike, Južnej Amerike a sleduje miestnych ľudí, ktorí sa živia výrobou a predajom topánok. V každej krajine sleduje film obuvníka, ktorého životná situácia je podobná tej Baťovej a formuje jeho ďalší život, osobnosť a názory. Každá časť filmu je portrétom jedného dnešného človeka, ktorý sa snaží uspieť. V Indii žije chlapec, ktorý je siedmou generáciou obuvníka vyrábajúceho kožené sandále.

Je ako malý Tomáš Baťa, ktorý sedával v dielni svojho otca a sníval o svojom vlastnom podniku. V kenskom Nairobi, v obrovskom slume Kibera / 600 000 ľudí / žijú dvaja bratia, ktorí utiekli z vnútrozemia a v hlinenom dome s plechovou strechou vyrábajú topánky z použitých pneumatík. Aj oni snívajú o tom, že vybudujú značku a ich topánky dobijú svet tak, ako sa to podarilo Baťovi. V kenskom Limuru žije dizajnérka, ktorá v baťovom závode navrhuje topánky pre armádu podobne ako to robil Baťa počas prvej svetovej vojny.

Nakrúcalo sa v Indii, v meste Batanagar, ktoré je dnes súčasťou Kalkaty, v meste Kohlapur, vo fabrike v Limuru v Keni, vo Francúzskom Bataville, ktoré bolo jedným z prvých miest, ktoré Baťa postavil, V Brazílii v Batatube a v Bataypora, kde žije vnučka Jana Antonína Baťu a samozrejme v Zlíne. Vo filme vystupuje pravnuk Tomáša Baťu, Thomas Archer Bata, vnučka Monica Pignal, vnučka Jana Antonína Baťu, Dolores Arambašić Baťa a obyčajní ľudia, ktorí majú tiež svoj sen a snažia sa, aby sa im splnil.

Existujú dnes vizionári, akým bol Tomáš Baťa, ktorí chcú vytvoriť spravodlivú spoločnosť a zároveň im na nej úprimne záleží? Je možné, aby obyčajní ľudia z Afriky alebo Indie dosiahli rovnaký úspech?

Kráča dnes niekto v Baťových stopách utopizmu s ľudskou tvárou? Nepotrebujeme sa zastaviť? Kto určuje tempo? Je to individuálny zamestnávateľ, alebo je to systém, ktorý sa rúti a šialene točí na plné obrátky, proti čomu je jednotlivec bezmocný?

Český scenárista Pavel Hajný /75/ sa posledných pätnásť rokov venuje histórii firmy Baťa. V rámci svojho projektu pozbieral po celom svete obrovské množstvo spomienok pamätníkov, ktorí zakladali jednotlivé pobočky po celom svete. Jeho zozbieraný materiál obsahuje týždne rozhovorov nakrútených na video. Spolu s režisérom Petrom Kerekesom je spoluautorom scenára dokumentárneho filmu BATAstories. Pavel Hajný je autorom filmov „Sexmisia“ a „Cesta kolem mé hlavy“ a mnohých ďalších.

My pri našej práci riešime problémy práve tak, ako ich riešia umelci.

TOMÁŠ BAŤA

Tomáš Baťa už od detstva sníval o obuvníckej firme, ktorá bude vyrábať lacné a kvalitné výrobky. Fascinovali ho stroje. Táto fascinácia ho ako tínedžera priviedla do Olomouca kde pracoval v dielni ako pomocník. Dôvod boj jediný. Dielňa mala prvý obuvnícky stroj. Obdivoval, ako dokázal stroj s monotónnou presnosťou robiť oveľa rýchlejšie to, čo pomalšie a nepresne robili tovariši v dielni jeho otca. Ale majiteľ dielne sa zľakol, že mu chce obuvnícky chlapec ukradnúť nápad, a tak ho z dielne po krátkej dobe vyhodil. Tomáš o strojoch sníval ďalej.

V roku 1894 založil Baťa vlastnú spoločnosť. Vznikla podľa jeho jasných predstáv. Časom sa však nedarilo predávať už vyrobenú obuv a firme hrozil krach. Nevzdal sa a urobil všetko preto aby krízu prekonal a priviedol spoločnosť k prosperite.

„Práca si ma veľmi skoro podrobila celého. Všetko požehnanie môjho života začalo sa toho dňa. Pochopil som svoju hlúposť v napodobovaní lenivých ľudí, či pánov alebo nepánov. Vykonávaním všetkých robotníckych prác, našiel som cesty, ktoré viedli k úspore materiálu a zjednodušeniu práce robotníkov… nosil som na chrbte suroviny z otrokovickej stanice z polnočného vlaku, a to desať kilometrov od Zlína. Do rána som s jedným robotníkom nakrájal materiál a ráno som ho vydal ostatným. Robotníci pracovali vo dne v noci, až bolo dielo dokončené. Potom robotníci  spali a ja som šiel v noci odviezť tovar, priviezť novú surovinu a peniaze na výplatu.  Sám som nakupoval materiál, sám som ho rezal alebo strihal, sám rozdeľoval medzi robotníkov, sám kontroloval pár po páre, sám vyplácal robotníkov, sám som knihoval a účtoval.“

Je dnes možné nájsť a sledovať podobne húževnatých podnikateľov v Keni alebo v Indii? Robí to dnes niekto s tak šialeným nasadením ako kedysi Baťa? Na tieto otázky hľadá film odpovede.

Baťa sa stal synonymom výroby topánok pre všetkých v Československu a postupne to začalo platiť aj v rámci strednej Európy. Bolo jasné, že Baťa sú topánky a topánky sú Baťa. V roku 1937 mal Baťa pobočky po celom svete. Poľsko, Nemecko, Francúzsko, Švajčiarsko, Anglicko, Maďarsko, Maroko, Egypt, India, Singapur, Brazília, USA.

Popri všetkých svojich aktivitách nezabúdal na propagáciu. Veľmi dobre si uvedomoval dôležitosť a silu reklamy a seriózne sa jej venoval. Na tieto účely vybudoval vlastné štúdia.

V časoch veľkej hospodárskej krízy v 20-tych rokoch minulého storočia, kedy nemali ľudia prostriedky ani na zaobstaranie si základných potrieb sa Baťovi na skladoch nakopilo obrovské množstvo topánok, ktoré nevedel predať. Opäť vedel čo urobiť. Rozhodol sa že vyhlási boj drahote a začal tým, že znížil ceny všetkej svojej obuvi o 50 percent. To viedlo k tomu, že ľudia začali nakupovať, sklady sa postupne vyprázdnili a ekonomika sa rozhýbala. Týmto krokom sa dostal do straty, ale do oveľa menšej ako všetci jeho konkurenti.

Boj proti drahote z neho zároveň urobil značku. A pokračoval ďalej. Pri svojich výrobkoch zaviedol pri tvorbe cien politiku 99. Každá cenovka končila číslom 9, čo pôsobilo na potenciálneho kupujúceho tak, že mal pocit, že kupuje lacnejšie. 99 je presa niečo iné ako 100, pričom reálny rozdiel je iba jedna koruna.

Aktívne podporoval módny priemysel. Zasadzoval sa o to, aby ženy nosili kratšie sukne, čo logicky znamenalo viac odhalené nohy a samozrejme dobre viditeľné topánky.

Baťa sa vďaka svojmu vnútornému motoru, energii a genialite postupne stal najväčším výrobcom topánok v Európe. Tým si okolo seba vytvoril aj množstvo neprajníkov a nepriateľov. Doba nebola ľahká, jeho konkurenti doma aj v okolitých krajinách krachovali ale on sa stále držal. 

Nemci ho chceli zničiť tým, že tvrdili, že jeho rodičia majú židovský pôvod a Francúzi zasa tvrdeniami, že je Nemec. Okolité krajiny sa začali Baťovi brániť clami a špeciálnymi kvótami na topánky. Ale ani tieto obmedzenia Baťu nezabrzdili. Vymyslel si, že ak nemôže exportovať topánky, bude exportovať celé továrne. Postupne ich založil vo švajčiarskom Mohline, v americkom Belcampe, vo francúzskom Bataville, v anglickom Tilbury, v Poľskom Chmelniku.

Môj systém zostane k úžitku všetkým, ktorí prídu po nás.

CESTA OKOLO SVETA

V roku 1931 zúrila vo svete hospodárska kríza čoho dôsledkom boli vysoké ceny surovín, trhy boli malé a kúpyschopnosť obyvateľstva nízka. Baťa veľmi rýchlo pochopil, že musí pre svoju výrobu zaistiť lacné suroviny a zároveň nájsť nové miesta odbytu. V Európe už neboli možnosti a preto sa začal obzerať po krajinách mimo Európy. Rozhodol sa, že vycestuje a podnikne cestu okolo sveta. Lietadlom. Zakúpil moderný nemecký stroj Fokker a 10. decembra vyrazil na trasu Zlín – Taliansko – Tunis – Egypt – Palestína – Irán – Irak – India a späť. O niekoľko rokov neskôr podnikol cestu okolo sveta jeho brat Antonín na lietadle Electra. Lietadlo je dnes dokonale zrekonštruované. Navyše vo vynikajúcej forme, keďže v tomto roku absolvovalo transatlantický let z Kanady do Prahy.

Je možné takú cestu naplánovať súkromným lietadlom aj dnes? Nie je. Letieť do Tunisu je nebezpečné. Prelety nad Palestínou, dnešným Izraelom sú prísne kontrolované a vyžadujú si nekonečné množstvo povolení. Prelet nad Iránom a Irakom je nereálny. Svet sa zmenil. To, čo bolo možné a z pohľadu preletov nad mnohými svetovými krajinami bezpečné, dnes možné nie je. Letieť cez pol sveta bolo aj napriek kvalite strojov v roku 1931 oveľa bezpečnejšie ako dnes. Baťa vo svojej genialite tiež pochopil, že jediný ekonomický model prepravy zásielok po púšti je preprava karavánou tiav. Pripravil nákres, ktorý zobrazoval ako by mal byt upravený postroj a celý náklad na ťave tak, aby bolo schopná efektívne prenášať čo najviac tovaru. Zápisky Tomáša Baťu z cesty po Indii sú úchvatné. Jeho najzaujímavejším zážitkom v Indii boli bosí ľudia. Milióny ľudí chodili bosí. Pre Baťu raj na zemi, prakticky neobmedzený trh a nekonečné možnosti. Ak sa podarí presvedčiť Indov, aby nechodili bosí a obuť ich do lacných topánok, bude mať on, ale aj všetci obuvníci po celom svete postarané o odbyt na niekoľko desiatok rokov dopredu. Tieto možnosti mu dokázali, že kríza neexistuje, stále treba hľadať nové možnosti. Niekde tu sa začala Baťova expanzia do celého sveta.

POSLEDNÝ LET

V lete roku 1932 vzlietlo z firemného letiska v Otrokoviciach lietadlo. Na palube bol Tomáš Baťa a jeho skúsený pilot Jindřich Bouček. Bola hmla, podmienky na let nevhodné. Napriek tomu trval Baťa na odlete. Čakali ho na otvorení jeho pobočky v Švajčiarskom Mohline. Lietadlo vzlietlo ale po pár

minútach stratilo pre zlú viditeľnosť a hmlu výšku a zrútilo sa tesne za areál továrne. Tomáš Baťa aj pilot Bouček boli na mieste mŕtvi.

Čo stojí za riskovanie života? Svojho alebo druhých? Film hľadá paralelu medzi šialeným životným tempom dnešných manažérov, bez rozdielu na to, či sú z afrického Gwelo, indického Batashataku, alebo z Nového Zélandu. Ako často, koľkokrát denne riskujú dnešní podnikatelia a manažéri firiem svoje životy a životy svojich kolegov šialenou jazdou autom, lietadlom, alebo pomaly, postupne ale isto nezdravým spôsobom práce a tým pádom celého života? Kto rozhodol a všeobecne uplatnil názor a zaviedol temer na celom svete prax, že toto je správne? Nie je to práve naopak? Nepotrebujeme zastaviť, aby sme žili a neustály pohyb je pre nás naopak smrťou?

Trpezlivosťou a srdcom.