ŽELARY |
ŽELARY |
Tak sme opäť vyšli naprázdno. Náš nominant na Oscara – Kráľ zlodejov (paradoxne režírovaný českým režisérom a nakrútený v nemeckom jazyku) sa nedostal do užšieho výberu a jeho miesto obsadila česko-slovensko-rakúska koprodukčná dráma s názvom Želary. Akademici si tentokrát vybrali toho lepšieho, aj keď Kráľ zlodejov je pomerne slušný film. Uvidíme ako si Želary nakoniec povedú a či režisér Ondřej Trojan prednesie v Hollywoodskom Kodak Theatre svoju ďakovnú reč. Z českých končín mal naposledy tú česť Jan Svěrák, keď v roku 1997 získal Oscara za film Kolja.
Snímka vznikla na motívy autobiografickej poviedkovej zbierky spisovateľky Květy Legátovej „Želary“ a voľne nadväzujúcej novely „Jozova Hanule“. Dej nás zavedie do štyridsiatych rokov, do doby protektorátu a nemeckej okupácie Čiech a Moravy. Hlavná hrdinka Eliška (Aňa Geislerová) je z dôvodov násilného uzatvorenia vysokých škôl, toho času nedoštudovaná lekárka a pracuje ako zdravotná sestra v mestskej nemocnici. Má milostný pomer so sympatickým a úspešným chirurgom Richardom (Ivan Trojan) s ktorým je zapojená do tajného domáceho odboja.
Jednu noc privezú na chirurgickú kliniku ťažko zraneného muža, dedinčana zo vzdialených pohraničných hôr. Muž potrebuje súrne transfúziu a zhodou okolností má rovnakú krvnú skupinu ako Eliška. Tá mu svojim darcovstvom zachráni život. Tak sa krvou naviaže puto, ktoré neskôr vyústi do zvláštneho, neobyčajne silného milostného vzťahu medzi modernou, mestskou, vzdelanou Eliškou a barbarským, prírodným mužom s detskou dušou – Jozou (György Cserhalmi).
Odbojová skupina, v ktorej sú lekári zapojení, je dekonšpirovaná a prenasledovaná gestapom. Všetkým hrozí smrť. Zatiaľ čo vedúci skupiny, primár Richard, milenec Elišky, cez noc zmizne do ilegality, pre Elišku jej spolubojovníci za jej chrbtom narýchlo vymyslia iný, zdanlivo bezpečný úkryt. Dohodnú sa s pacientom Jozou, aby Elišku ukryl vo svojej drevenici ďaleko v horách. S falošnými dokladmi, s novou identitou je Eliška, teraz už Hana, donútená zo dňa na deň opustiť mestský život, naučiť sa nový životopis a stať sa ženou neznámeho horala. Žiť uprostred divokej prírody, v horskej dedine, kde sa zastavil čas pred stopäťdesiatimi rokmi. V dedine s názvom Želary.
Pred príchodom na novinársku projekciu som v sebe nemohol potlačiť veľké očakávania. To množstvo pozitívnych recenzií a už známa nominácia na Oscara ma ešte viac nútili očakávať skutočne veľký filmový zážitok. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, moje predstavy sa až na pár výhrad naozaj naplnili. Dvorný scenárista režiséra Jana Hřebejka – Petr Jarchovský (Šakalí léta, Pupendo, Pelíšky) spracoval Legátovej dielo do dramaturgicky funkčného celku a napriek odklonom od knižnej predlohy, verne zachytil spojenie ľudských ale aj prírodných kontrastov. Konzekventne prepracovaná scenáristická kompozícia dala vyniknúť stretnutiu dvoch rôznych svetov, jazykov, zvykov a rôznych pováh na mizanscéne krutej ale i láskavej prírody.
Syntézou jednotlivých filmových prvkov dosiahli tvorcovia pútavého a dramaticky presne načasovaného diela. Nádherná, neumelo expresívna kamera Asena Šopova (Pějme píseň dohola) dala pomocou filtrových variácii vyniknúť farebnej náladovosti a jej premien v prírode. Šopov tak dokázal zachytiť nevyspytateľnosť života, v ktorom sa striedajú emócie, a poetika sa prelína s drsnou realitou. Okrem kamerovej štylizácie systému Panavision a Šopovom dôraze na vnútornú dynamiku scén, ktorá podporuje priestorové vnímanie a diváka vťahuje do deja, dotvárali celkovú atmosféru prepracované kostýmy, podmanivé exteriéry a hudobná stopa skladateľa Petra Ostrouchova.
Pôvodne pripravovanú trojhodinovú verziu sa režisér Ondřej Trojan (Pějme píseň dohola) nakoniec rozhodol skrátiť na konečných 150 minút. Tu by som začal svojich niekoľko kritických výhrad. Tak, ako mi na konci filmu „nechutilo“ veľmi uponáhlané zavŕšenie - formou zbytočného „lopatistického“ pátosu poslednej scény (tu by som kľudne uvítal, aby film trval aj o 20 minút dlhšie), tak som zo začiatku presne nechápal, aký mala hlbší zmysel úvodná scéna milovania. Nie veľmi šťastne dopadlo aj prílišné zidealizovanie dedinky Želary a jej obyvateľov a hlavne dokonalosť vzťahu Hanule a Joza. Na škodu bolo aj málo scenáristického priestoru pre postavu Farára (Miroslav Donutil) či Žeňi (Iva Bittová). Skvelému dabingu maďarského herca György Cserhalmiho v podaní Miroslava Táborského, nešťastne „konkurovali“ citeľne štúdiové postsynchróny v úvodných scénach filmu.
Silným prvkom drámy Želary sú jednoznačne herecké výkony. Najväčšiu pozornosť na seba logicky (kamera ju skoro neopustila) púta Aňa Geislerová (Výchova dívek v Čechách, Návrat Idiota) ako Eliška/Hanula. Jej presnej a emóciami nabitej kreácii pomáha významný maďarský herec György Cserhalmi (Elektra, moja láska, Hanussen, Mephisto) v úlohe jednoduchého horala Joza. Skvele dopadol aj detský casting a paralelný príbeh priateľstva malej Helenky (Anička Věrtelářová) a problematického Lipku (Tomáš Žatečka) bol miestami zaujímavejší, než filmové vzťahy ich starších kolegov. Horšie už dopadla postava učiteľa Tkáča v podaní Jaroslava Dušeka, a to nielen preto, že jej existencia bola viac menej zbytočná, ale hlavne z dôvodu Dušekovej nebezpečnej hereckej jednotvárnosti.
Želary ponúkajú silný a dramaticky bohatý príbeh, s vlastnosťou diváka „chytiť a už tak ľahko nepustiť“. Ak sa radi vraciate späť v čase, milujete nespútanú prírodu a príbehy skutočných ľudí, nemali by ste si Trojanov film nechať újsť. Napriek tomu, že sú Želary len fiktívnou dedinkou, jej výpoveď zmazáva všetky hranice medzi fantáziou a skutočnosťou.
Želary (ČR/SR/Rakúsko, 2003, 150 min.)
Réžia: Ondřej Trojan. Scenár: Petr Jarchovský podľa novely "Jozova Hanule" Květy Legátovej. Kamera: Asen Šopov. Hudba: Petr Ostrouchov. Hrajú: Aňa Geislerová, György Cserhalmi, Miroslav Donutil, Jaroslav Dušek, Jan Tříska, Jaroslava Adamová, Iva Bittová