UMUčENIE KRISTA

Hoci je z prvej časti Umučenia Krista a z flashbackov cítiť atmosféru Caravagiových hier svetla a tieňa, zvyšok sa mení na sugestívnu krvavú kúpeľ. V takto budovanom prostredí sa väčšina postáv správa veľmi plocho a nedostáva priestor pre vysvetlenie svojich činov. Napriek tomu, že film predpokladá divákov znalých Písma, zdá sa mi tento moment nesprávny a nedostatočný. Zatiaľ, čo u predstaviteľov farizejov a veľkňazov, na jednej strane a rímskych katanov na strane druhej ide o zjednodušené, monotematické správanie sa, postava Judáša je priam odsabotovaná. Vidíme ho ako si preberá svoju nečistú mzdu, zrádza bozkom a vzápätí chce svoj čin vziať späť. Ani náznak motivácie, ani kúsok snahy pochopiť, prečo to Judáš urobil. Prečo zradil a prečo ľutoval? Jedno aj druhé je predsa tak silný moment, že ho nejde len jednoducho oznámiť...

Z légie plochých štatistov a bábok vyčnieva jedine Pilát, miestodržiteľ Rímskej moci. V atmosfére ospravedlňovania Rímskej (rozumej európskej) zodpovednosti za smrť Ježiša je jeho postava starostlivo a kvalitne napísaná i zahraná. Na stručných dialógoch je presvedčivo vykreslená jeho ťažká politická situácia i nechuť odsúdiť toho, koho označil výrokom "Ecce homo!".  Čo s tým, že dve zo štyroch evanjelií vykresľujú Piláta omnoho menej "ústretovo"? Je pravdou, že Rím uznal kresťanstvo až o tri storočia neskôr a nejeden kresťan dovtedy skončil ako potrava šeliem...

Treba tiež povedať, že v žiadnom z filmov o Ježišovi, hlavný predstaviteľ nehral tak málo ako v tomto prípade. S výnimkou krátkych pohľadov do minulosti, kedy James Caviezel svojou extatikou pripomínal Ježiša Nazaretského podľa Franca Zeffirelliho, slúžilo hercovo telo takmer výlučne ako podložka pre maskérsku prácu. 

Zdá sa, že sa tých výčitiek akosi nahromadilo, a je asi správne pomenovať ich hlavný zdroj. Musím sa priznať, že väčšina momentov ktoré som spomenul: zjednodušenie postáv, "nehranie" Caviezela - celkovo vnímam ako utlmenie spirituality skrz explicitné násilie. Práve to, že hlavnú úlohu v tomto filme celkom nepochybne hrajú údery biča, a pribíjanie kladiva mi vadí najviac. A keďže forma presne korešponduje so zámerom autorov, dostávame sa ku koreňu veci. 

Dostávame sa však zároveň aj mimo pôdu "objektívneho" filmu, na územie subjektívneho chápania posolstva, takže nasledujúce riadky, prosím, berte ako čisto súkromné myšlienky:

Film o Ježišovi Kristovi zredukovaný iba na jeho utrpenie sa mi zdá byť mierne patologický. To dôležité sa totiž udialo za jeho života, a je prítomné v jeho slovách a činoch. Samozrejme, že dokonanie prišlo až v podobe záverečnej obete, ale sústredenie sa iba na ňu je pre mňa málo. Spontánne som si spomenul na nedávny patetický film s patetickým hlavným hrdinom a na jednu z jeho posledných viet: "Nepoviem vám ako zomrel. Poviem vám ako žil." Vtedy to bola fráza, v kontexte Ježiša je to presne to, čo mám na mysli. Gibsonov Passion nevnímam ako film, ale ako spoveď. Spoveď hriešnika, ktorý svoje pochyby a previnenia kotví vo fyzickej rovine. Naozaj si nemyslím, že to najhoršie čo sme bohu urobili, bolo Ježišove ukrižovanie. Náboženské i svetové vojny, holocaust, bratovraždy, či studené sebectvo dnešných dní - to je soľ, ktorú sypeme do božích rán. Gibsonové podanie, zručné v režijnej a kamerovej podobe, mi však svojou výpoveďou zostáva ukotvené v stredoveku. Nielen kvôli archaizmom fyzickým (Kristove dlhé vlasy, nesenie celého kríža), ale najmä duchovným. Explicita fyzického utrpenia a najmä žena stelesňujúca diabla. Žena ako diabol a Mária ako jej protihráč mi pripomínajú pasáž z Umberta Eca:"...keď žena, ktorá je od prírody skazená,...". To máme, dúfam, za sebou...

Môj pocit stredoveku výrazne silnie reakciami divákov. Veľmi by ma zaujímalo, koľkí prišli na film kvôli Ježišovi, a koľkí kvôli utrpeniu. Či sme niektorí nesedeli v modernom koloseu a s popcornom v ruke nesledovali krvavú zábavu. Vypočul som si od mnohých, že realistické (ja by som k tomu pridal úvodzovky) znázornenie utrpenia pomôže ľuďom precítiť vetu: "...a trpel za nás na kríži...". Nechcem to nikomu brať, ale podľa mňa je kresťanstvo náboženstvom nádeje, lásky a optimizmu, a toto mi v snímke chýbalo.

Moje hodnotenie je výsledkom uznania kvalitnej (určite nie dokonalej) remeselnej práce a reflexie posolstva s ktorým sa nestotožňujem. Pokojne si k nemu pridajte (alebo odoberte) päť hviezdičiek, v závislosti od toho, ako to vnímate vy.

The Passion of the Christ (USA, 2004, 127 min.)
Réžia: Mel Gibson. Scenár: Benedict Fitzgerald, Mel Gibson. Kamera: John Debney. Hudba: Caleb Deschanel. Hrajú: James Caviezel, Monica Bellucci, Maia Morgenstern, Francesco Cabras, Rosalinda Celentano, Claudia Gerini, Sergio Rubini