SLONÍ MUŽ - PROJEKT 100

Dr. Treves si Slonieho Muža (John Hurt) zavolal do svojej ordinácie, kde ho študoval, a potom ho predviedol svojim kolegom na pôde vedeckého sympózia. Zistil, že netvor (ako mu vravel jeho majiteľ Bytes) sa volá John Merrick. Jedného dňa dostane doktor správu, že Johnovi je zle. Okamžite za ním príde do panoptika, kde zistí že bol surovo zbitý. Bytes tvrdil že len spadol, doktor však napriek majiteľovmu nesúhlasu vzal Johna do nemocnice. Časom sa na nového pacienta samozrejme prišlo. Vyvolalo to rozruch, ale lekári pri návšteve Johna náhodne zistia, že to nie je idiot, ako predpokladali, práve naopak. Je to človek, ktorý síce kvôli svojej deformácii rozpráva len veľmi ťažko, ale rozprávať vie, dokonca aj rád číta a je prekvapivo veľmi inteligentný. Toto zistenie zásadne zmenilo ich prístup k Johnovi; razom sa z hračky prírody stal úbohým človekom, ktorý celý život nepredstaviteľne trpel v neľudských podmienkach. Keď sa londýnsky bulvár dozvedel že povestný Sloní Muž je v nemocnici, kde zistili aký je jeho mentálny stav, vytvoril z Johna 'hero of the week'. Neustále prinášali správy o tom kto to je a čo robí. Doktor Treves ho pozval k sebe domov na čaj (stretnutie Johna a pani Trevesovej pôsobí ako vystrihnuté z krásky a zvieraťa). Londýnska smotánka si pokladá za česť, keď môže prísť k Johnovi na návštevu, čaj u Slonieho Muža začne byť známkou spoločenskej prestíže.

Počas celého obdobia svojho pobytu v nemocnici je John vystavený krutému zaobchádzaniu zo strany nemocničného zriadenca Jima (Michael Elphick), ktorý vyberá peniaze od spoločenskej spodiny a vodí ju k Johnovi tak, ako kedysi chodili diváci do panoptika. John vo svojom postihnutí nie je schopný brániť sa, ale jeho novonadobudnutá ľudská hrdosť mu nedovoľuje ísť sa sťažovať. V jeden večer sa medzi podguráženú tlupu, obťažujúcu Johna nenápadne pripletie aj jeho bývalý majiteľ Bytes, ktorý ho unesie späť do cirkusu. Po strašnom trápení a za pomoci iných bizarných cirkusových postavičiek sa mu však podarí ujsť a vráti sa do Londýna, kde je nadšene uvítaný späť do spoločnosti. 

Uvidíte čo ste ešte nevideli!!! Alebo videli?

Lynch natočil svojho Slonieho Muža v počiatočnej fáze postmoderny, čo je na filme viac než zreteľné. Našli by sme tu odkazy či inšpirácie viacerými dielami (veľmi silné konotácie na Kabinet doktora Caligariho [r. Robert Weine, 1919] v úvode filmu, už spomínaná scéna stretnutia evokujúca klasickú Krásku a zviera, explicitné intertextuálne citovanie Rómea a Júlie, celkový expresívny vizuál filmu), hrdinom je človek, ktorý má veľmi ďaleko k označeniu everyman; a sám Sloní muž poslúžil ako inšpirácia pre mnohé iné diela. Napríklad zriadenec Jim je evidentným predchodcom iného nemocničného poskoka kruto zneužívajúceho svoju moc nad bezbrannými pacientmi - Bucka z filmu Kill Bill kráľa postmoderny Quentina Tarantina.

Mimoriadne zaujímavý je spôsob, akým Lynch postavil svoj príbeh do juxtapozície s pôdorysom klasického science fiction. Základom sci-fi je totiž strach ľudí z techniky a strojov, ktoré im uľahčujú, ale aj berú prácu, ktoré im pomáhajú prežiť, a zároveň ich ohrozujú svojou nesmiernou silou, strach vyvretý na hladinu spoločenského podvedomia už počas priemyselnej revolúcie, strach ktorý dal vzniknúť knihám ako Vynález skazy od Julesa Vernea. Príbeh je poprekladaný industriálnymi zábermi na dymiace komíny a novopostavené továrne; doktor Treves na začiatku filmu operuje ťažko zraneného pacienta, obeť mechanickej sily bez citu ("Odteraz bude čoraz viac ľudí zranených strojmi."). Na tomto pozadí stavia režisér príbeh človeka, ktorý je prezentovaný ako to najdesivejšie, čo ste mali možnosť vidieť, pri pohľade na ktorého ženy omdlievajú a mužom naskakuje husia koža. Človeka, ktorý už svojou existenciou vzbudzuje v každom podobný podvedomý odpor a strach ako stroj (možno trhajúci človeka na kusy). Ale zároveň človeka, ktorého výnimočnosť nemá nič spoločné s novou technikou, strojmi a vynálezmi, práve naopak, je to človek determinovaný prírodou, jej zákonitosťami a možnosťami, modelmi a nezvyklosťami, formami a deformáciami. Ako vidíte, ide tu o pravý, diametrálny a dokonalý opak sci-fi, odvážil by som sa označiť tento jav výrazom nature fiction (aj keď použiť slovo fiction v súvislosti so Sloním Mužom nie je celkom správne, pretože ide o skutočný príbeh, Lynchom zvolená juxtapozičná štruktúra však k takýmto úvahám priamo vyzýva). V sci-fi je netvor (napr. mimozemšťan) obvykle v prvej časti filmu skrytý, nevidený, vo svojej pravej podobe sa objaví až neskôr v tzv. shocking image - šokujúcom zábere. Nie inak je tomu aj v Sloňom Mužovi. Johna Merricka vidíme prvú polhodinu zásadne buď v tieni, alebo v kukle ktorú nosil, prípadne len ako tieň. V tomto kontexte je však zvláštne jeho konečné odhalenie, ktoré prebehne úplne nenápadne, akoby náhodou, bez nejakých ambícií šokovať, prebehne tak, akoby bola jeho tvár od začiatku divákom dobre známa a jej odhalenie bolo len jedným z radu záberov pred a po ňom, v ktorom ju vidíme. Chápem to ako ďalšiu zo zástupu Lynchových opozícii proti sci-fi. Toto tvrdenie je podporené aj záverečným "vesmírnym" záberom (btw ten je veľmi podobný tomu, ktorý použil o dvadsaťdva rokov neskôr Peter Jackson v Dvoch vežiach).

Ako som už napísal, Lynchov rukopis sa síce drží v úzadí, je však dostatočne čitateľný. Síce tu nenájdeme kultového Muža z iného sveta (a.k.a. obyvateľa Červenej izby), zato je tu prítomné (takisto kultové) "vnorenie" sa kamery do ľubovolného otvoru (tento krát do priezoru masky Slonieho muža, ktorú nosil, aby nedesil okoloidúcich), ktoré v Lynchovom svete štartuje alebo ukončuje snové pasáže. Ďalší signifikantný znak Lynchových filmov je režisérova radosť z hádzania polien pod divákove nohy. Obvykle majú tieto polená formu nejednoznačnej identity postáv, viac než relatívnej časovej postupnosti a vôbec čohokoľvek, čo sťaží divákove pochopenie filmu. Toto sa v Sloňom mužovi síce nenchádza, zato je tu (len jedno, ale o to väčšie) poleno vo forme vizuálneho pôsobenia Slonieho muža. Jeho maska, ktorú vytvoril výtvarník Christopher Tucker, môže u menej odolných divákov spôsobiť problém s "držaním palcov", prežívaním dramatických situácií, sympatizovaním a stotožnením sa s hlavnou postavou. Á propos maska. Pre Johna Hurta muselo byť relatívne jednoduché hrať psychicky a fyzicky zmučeného človeka, keďže každý natáčací deň strávil dvanásť hodín zavretý v maskérni.

Bolo by určite zaujímavé zistiť, čo by si o tomto filme myslel Sigmund "Doktor-S-Pohovkou" Freud. Vzťah Johna k jeho matke, k Bytesovi, k doktorovi Trevesovi, sú totiž témy, o ktorých by sa dali napísať psychoanalytické dizertácie, tak sa na to pozrime aspoň v skratke. Bytes bol pre Johna ako otec. Od detstva sa oňho staral, živil ho, poskytoval mu ubytovanie. John bol na ňom závislý, ale minimálne rovnako bol aj Bytes závislý na Johnovi. Sloní muž bol preňho obživou, bol to jeho chlebodarca, človek ktorý mu zarába peniaze. Bral ho však tak, ako ho nazýval: ako netvora, zviera ktoré sa ponáša na človeka, ktoré si nezaslúži lepšie zaobchádzanie, než cirkusový lev. Bol to trestajúci otec, otec ktorý má vždy poruke palicu a ktorý pre úder nechodí príliš ďaleko. Z tohto prostredia Johna vytrhol jeho 'druhý otec', doktor Treves. Ten bol opozitom tyranského alkoholika Bytesa, bol to vzdelaný muž, intelektuál, ktorý síce chcel pôvodne len študovať Slonieho muža, ale keď spoznal Johna, svoj prístup k nemu od základu prehodnotil, stal sa jeho priateľom a pomáhal mu ako vedel, bol to otec - ochranca. Ako čerešnička na torte možných psychoanalytických interpretácií pôsobí nemocničná vrchná sestra (Wendy Hiller), ktorá sa o Johna všemožne starala, ktorá ho napriek svojmu prvotnému odporu prijala za svojho, ktorá prebrala úlohu jeho mŕtvej matky, a ktorej meno je Mrs. Mothershead.

Spomenúť treba vynikajúcu kameramanskú prácu Freddieho Francisa, ktorému sa podarilo naplno využiť možnosti čierno-bieleho spracovania, vytvoriť vynikajúcu atmosféru protichodnej vizuality Londýna, kde sú špinavé uličky plné opilcov a bezdomovcov rovnako nepríjemné ako lunapark, miesto detskej radosti, kde nemocnica vie byť prívetivá a odpudzujúca zároveň, kde sa spodina mieša so smotánkou. Vysoko kontrastným obrazom v nás tento film opäť raz evokuje nemecký expresionizmus. (Nemôžem nepokritizovať slovenského distribútora, ktorý pri vyrábaní titulkov asi pozabudol na kontrastné čierno-biele riešenie filmu, a preto sa zhruba v tretine celého filmu titulky nachádzajú na úplne bielom podklade, čo spôsobuje ich totálnu nečitateľnosť/neviditeľnosť. Diváka ktorý dobre nerozumie hovorenej angličtine to môže dosť rozladiť, nakoľko niektorým dôležitým scénam jednoducho nebude rozumieť.)

Môj celkovo dobrý dojem z filmu naštrbili scény pri konci, kde londýnska high society dáva Johnovi v divadle standing ovations. Vtedy sa na plátno prvý krát premietla producentská kalkulačka v celej svojej "kráse" a mimoriadne pozitívny pocit z pomaly a dôkladne budovaného príbehu bol fuč. Tento nedostatok však rád prehliadnem, nakoľko mi bol pánom Lynchom poskytnutý kvalitný divácky zážitok z neobyčajného filmu.

Sloní Muž (The Elephant Man, USA, 1980, 125 min.)
Réžia: David Lynch. Scenár: Christopher De Vore, Eric Bergren, David Lynch. Námet: Frederick Treves - The Elephant Man and Other Reminiscences (kniha). Kamera: Freddie Francis. Hudba: John Morris. Hrajú: John Hurt, Anthony Hopkins, Freddie Jones...