WIMBLEDON

Angličania sú blázni do športu. Je to samozrejmé, veď sú kolískou, či Mekkou niekoľkých (pomerne) odlišných hier. Výsadné postavenie popri futbale (už ho netreba odlišovať od amerického), ktorý je vraj najpopulárnejším športom na svete (Let's go Arsenal, Let's go!) má pochopiteľne tenis. Londýn je miestom najpôvodnejšieho zo štyroch grand slamov a so svojimi delovými podaniami, vydratou trávou a upršanými dňami má nepopísateľnú atmosféru. Teraz to všetko s neopakovateľným Paulom Bettanym a jemnou Kirsten Dunst! Tešíte sa? No radšej brzdite…

Najvyšší čas prejsť k samotnému filmu, nie? Working titles, ktorí "za všetko môžu" sú na poli romantickej komédie ako doma. Od Štyroch svadieb až po Bridget Jonesovú zaplnili tento priestor bizarnými postavičkami, láskou do každého počasia a príjemnou hudbou. Nech už ste mali radi ktorýkoľvek ich film, rátajte s tým, že natrafíte na obdobné ingrediencie… len tá celková chuť…

Príbeh stúpajúcej kométy ženského tenisu (Kirsten Dunstová), ktorá stretne hasnúci meteor mužskej edície hry džentlmenov (Paul Bettany) (to ste si o tenise mysleli, nezmysel!) je príbehom dvojice, ktorú to "neodolateľne" ťahá k sebe. Počiatočný vtip a flirt prerastá v čosi, čo ani jeden z nich nemal v pláne a vyrovnať sa s tým budú musieť až po posledné titulky. No a práve v tom je najväčší zádrhel snímky. Vo veľmi slabej chémii medzi hlavnými protagonistami. Jednak sú obe postavy napísané tuctovo, jednak úloha rozprávača Bettanimu nesadla (aký to rozdiel oproti Príbehu rytiera!) no ale najmä: medzi ním a ňou sa neiskrí. Obaja sú celkom v pohode, keď sú sami, ale keď sú spolu, jednoducho sa ich energia ani nezráta, nieto násobí, akoby človek od fatálneho páru očakával. Jedinú skutočne príjemnú spoločnú scénu (a pre mňa najlepšiu scénu filmu) tvorí "tieňový tenis" na starom ihrisku. Nielen že to pripomenie detské hry na hry, smutne odkazuje na úpadok športovísk (osud Kablovky v BA napr.) ale hlavne to funguje.

Podobná "strednosť" spojená so známosťou (miestami až obohranosťou) je príznačná pre viaceré postavy a zápletky. Či už brat, ktorý vsádza na prehru, alebo rodičovská kríza… no jednoducho bolo to aj lepšie.

To čo treba na filme kvitovať, je znalosť športového prostredia. Prítomnosť konzultanta (austrálsky víťaz W, žeby Rafter?), prítomnosť hráčskych legiend na komentátorskom stanovišti (McEnroe, Everetová) bola jednoducho vidieť. Samozrejme, že výmeny museli byť trochu dlhšie (klasickým štýlom podanie-volej, by toho veľa neukázali), ale celé zákulisie športu bolo funkčné a "insaiderske". Samotné predvádzanie tenisu (podozrenie na výpomoc IT sa počas filmu rýchlo zosilňuje) je však opäť priemerné a napriek dynamickej a modernej kamere, tak trochu bez emócii.

Priznám sa, zažil som pri tenise emócie omnoho väčšie, než pri tomto filme. A aj keď sa mi pár krát pripomenuli, celkový pocit z Wimbledonu zostal pred bránami grand slamu. Nevravím, že sa nedá pozrieť. Dá. Dokonca sa s nim dá stráviť aj celkom príjemný večer. Ale poznám desiatky lepších filmov tejto kategórie a mnohí z vás tiež. Škoda.

Wimbledon (V. Británia, 2004, 98 min.)
Réžia: Richard Loncraine. Scenár: Adam Brooks, Jennifer Flackett, Mark Levin. Kamera: Darius Khondji. Hudba: Ed Shearmur. Hrajú: Kirsten Dunst, Paul Bettany, Kyle Hyde, Robert Lindsay, Celia Imrie, Penny Ryder, Annabel Leventon, Sam Neill