MÔJ UčITEľ IBRAHIM

Neľahkú úlohu robiť protipól pána Ibrahima dostal mladíček menom Pierre Boulanger. Postavu Mojžiša zvláda napočudovanie dobre, aj vďaka tomu, že na začiatku filmu má na vykreslenie postavy pomerne veľký priestor. Neistý otrávený úškrn, ktorý mu celkom nezmizne z tváre ani vtedy, keď sa usmieva, je jasným vyjadrením frustrácií chlapca v puberte ("to je naozaj všetko?"), ako aj výstižným komentárom jeho rodinnej situácie. Zároveň dodáva Mojžišovi odlesk pesimistického životného postoja, typického pre židovskú diasporu ("ak to aj nie je všetko, zbytok nebude lepší..."). Celkovo sa dá povedať, že Boulangerov výkon je prekvapujúco svieži.

Dejový oblúk filmu vypĺňajú najmä dialógy medzi Mojžišom a pánom Ibrahimom. Hoci obsahujú všakovaké posolstvá a dosť často sa v nich zaligocú zaujímavé myšlienky, stále majú akýsi nezáväzný, polorodinný charakter - ich podstatou je koniec-koncov zbližovanie sa dvoch relatívne osamelých duší. Chlapec sa o svojho náhradného otca čoraz viac opiera a pán Ibrahim odpovedá na jeho otázky a pochybnosti svojsky interpretovanou islamskou filozofiou. Nedá sa však povedať, že by išlo o propagáciu islamu ako takého, a nedá sa ani hovoriť o konfrontácii islamu s judaizmom (na to je Mojžiš príliš nezrelý a tvárny).

A práve tu prichádzame ku kameňu úrazu v celej snímke. Mnoho diel sa dá označiť výrazom "premárnená príležitosť", dôvody však bývajú rôzne. V prípade Pána učiteľa Ibrahima by som za príčinu označil akýsi nedostatok ambícií na strane scenáristov. Na snahe natočiť nenápadný, intímny príbeh o prekonávaní bariér nie je rozhodne nič zlé; ani pomalé, pohodové plynutie deja nemusí byť na škodu. Táto snímka sa však pohybuje v prílišnej blízkosti rôznych klišé, akoby sa bála odísť hľadať vlastnú pointu. Kým po väčšinu filmu sa podobná konzervatívnosť dá zniesť, aj vďaka rôznym rozptýleniam (napr. Mojžišove zážitky s prostitútkami), veľký problém prichádza v závere, keď vysvitne, že tvorcovia nemajú v rukáve žiadne eso. Rozuzlenie deja tak pôsobí rovnako ťarbavo ako Mojžišove pokusy o kontakt s nežným pohlavím. Zámerom bolo určite hlboké symbolické zakončenie, ale zrejme ho tak bude spontánne vnímať len pomerne málo divákov.

Keďže ide o adaptáciu knižnej predlohy (román "Pán Ibrahim a kvety koránu" od Erica Emmanuela Schmitta), je takmer isté, že sa filmárom nepodarilo na plátno preniesť esenciu pôvodného diela, a to aj napriek účasti pána Schmitta na písaní scenára. Pocit akejsi "knižnosti" deja je však po celý čas pomerne silný a výsledkom je presne ten typ filmu, ktorý na vás síce neurobí ktovieaký dojem, ale zanechá vo vás jednoznačnú chuť prečítať si predlohu, ak na ňu niekedy naďabíte.

K bezprostrednému vyzneniu snímky má prispieť aj ručne držaná kamera, ktorá niekomu vadí viac, niekomu menej. Miestami bola jednoznačne rušivá. Inak však treba povedať, že sa tvorcom podarilo navodiť celkom autentickú atmosféru či už Modrej ulice, na ktorej obaja protagonisti žijú, ako aj obchodíku pána Ibrahima, kde sa odohráva zopár podstatných scén. Celkové vyznenie podfarbuje vydarený jazzovo-bigbeatový soundtrack.

Je príjemné vidieť stále obstojné herecké umenie Omara Sharifa a pokiaľ patríte medzi jeho fanúšikov, mohlo by sa vám oplatiť na túto snímku zájsť. Vďaka nepresvedčivému spracovaniu scenára, by som ju však skôr odporúčal ako hĺbavejšiu televíznu potravu na škaredý večer. Knižka je stopercentne lepšia.

Monsieur Ibrahim et les fleurs du Coran (Francúzsko, 2003, 94 min.)
Réžia: Francois Dupeyron. Scenár: Francois Dupeyron, Eric-Emmanuel Schmitt. Kamera: Rémy Chevrin. Hudba: rôzne kapely. Hrajú: Pierre Boulanger, Omar Sharif, Gilbert Melki, Lola Naymark