MILUJ MA! PROSÍM...

Ta tam je plánovaná cesta do Číny (čo môžeš odložiť o pár dní vrátane letenky, tak urob, Matt), na pláne je stealth misia po žene zanechávajúcej tu kartičku do hotela, tam striebornú pudrenku a iné časti inventáru. Jej meno je Lisa a pred dvomi rokmi s ňou prežil pekný románik, ktorý však zrazu skončil, keď on dostal flek do New Yorku a klasicky dumal nad večnou križovatkou s dilemou práca - láska. Riešenie však bolo iba prvým bizarným kúskom v tejto mozaike...

Lenže dvaja na popletenie diváckej hlavy nestačia, takže treba do príbehu zapliesť aj vedľajšiu líniu Mattovho kamaráta Lukea a Lisinej susedky Alex. Chvíľu slúžia ako poradcovia, potom sa do príbehu zakliesnia a tá mozaika je napokon oveľa zložitejšia ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať...

Miluj ma, prosím! je jedno z najkrajších novoročných prekvapení, ktoré si za posledné roky urazilo cestu do kina. Popri veľkých eposoch z fantasy svetov či staroveku predstavuje zaujímavú alternatívu, vďaka ktorej sa môžete presunúť do treskúcej či zasneženej zimy súčasnosti do jesenného a zimného Chicaga (a vida, ako sa distribútorovi podarilo trafiť premiéru filmu) a odhaľovať príbeh so zvláštnym nádychom. Zdá sa, že Brit Paul McGuigan mal predlohu natoľko rád, že sa dal zhollywoodizovať iba sčasti - a to hrubou formou, ale atmosféru sa snažil ponechať na úrovni nenápadne pokojne plynúceho filmu s vnútorným napätím a nejedným prekvapením. Tá je rozhodne elementom, ktorý sa nedá prehliadnuť, pretože sa vinie celým príbehom ako Mattova túžba po Lise. Z metropoly Chicaga môžete mať bežne rôzny pocit, ale rozhodne nie taký hrejivý (hoci tam skotačí teplota okolo nuly) a komorný, ako ho predkladá Wicker Park (samotný pľac, na ktorom sa Matt s Lisou pravidelne stretávajú, alebo celý film využívajúci túto destináciu vo svojom názve).

Pri tomto filme sa relatívne ťažko určuje žáner. Nie je to žiadny triler, hoci napätie sa dá v niektorých momentoch ľahko krájať. Nie je to ani krimi - nikto tu nezomrie a pár rošád v identite ešte neznamená prekročenie zákona (ale môže znamenať skákanie okolo tenkej línie rôznorodých citov). Nie je to komédia, hoci sa párkrát môžete zasmiať na konaní postáv. Je to svojím spôsobom kombinácia romance (pretože o city tu ide predovšetkým) a drámy, pričom konanie ústredných hrdinov môže zvádzať aj k rozprávke, pretože niektoré akty jednoducho patria iba na plátno a v skutočnosti sa môžu len ťažko stať (teda pokiaľ na toľko známej križovatke práca - láska neinklinujte výlučne vpravo). Za to po skončení filmu si uvedomíte, že dianie nie je príliš rozprávkové, hoci sa viac bojuje o jedného princa ako stratenú princeznú a že niečo podobné sa môže diať každý deň aj okolo vás, pretože ľudské osudy sú jednoducho nevyspytateľné a scenáristi z USA ich radi dokážu ešte prifarbiť. Na druhú stranu, pokiaľ súhlasíte s tvrdením, že do práce chodíme na to, aby sme si zarobili na živobytie a v snahe nebyť sebeckí hľadali vo voľnom čase partnera resp. už trávili čas s ním, tak sa radi vcítite do nejedného filmového hrdinu a to je dobre.

Plot filmu sa po skončení ukáže byť ako pomerne jednoduchý, za to scenár je dosť zložitý. Tvorcovia vám však ponúkajú zaujímavú hru na mačku a myš s dúškami romantiky a dramatického zápolenia zúčastnených mužov i žien, pri ktorých si treba uvedomiť dva základy. Prvý - dej filmu ráta s neurčitým mnohouholníkom, kde jeden hrdina predstavuje aspoň jeden roh. Druhý - štruktúra filmu rozomlieva dej na dva roky plus súčasnosť, ale šikovne rozsypala dejové odrobinky. Základ sa síce deje v prítomnosti, ale často sa využívajú scény z minulosti, ktoré by vám mohli presnejšie vysvetliť, čo sa deje, ale nie sú vysvetľované pomocou klasickej retrospektívy. Flashback sa stáva v druhej polovici filmu výraznou pomôckou a akcelerátorom diania, pričom niekedy sa treba pozrieť na zlomok mozaiky z dvoch-troch pohľadov, aby bola celistvejšia. A flashback pritom nesiaha do dvojročnej minulosti iba v pevne chronologickom slede z minulého diania až po súčasne, ale šikovne si vyberá čriepky v rôznorodom poradí z minulosti v čo najlepší osoh v súčasnosti. A zrazu zistíte, že ani ten prvý flashback neohraničuje dvojročnú minulosť, t.j. začiatok poznania Matthewa a Lisy i začiatok filmového diania na historickej úsečke...

Čo by sa dalo snímke vyčítať? Azda fakt, že rozohrá hru s viacerými postavami, ale niektoré dokonca ani len nenačrtne, iba si o ne škrtne scenárista svoju ceruzu a venuje sa ďalej tým hlavnejším. Na druhej strane, na čo vykladať karty osudu tomu, kto ich už má vopred v dianí spočítane tak, že do neho zasiahne kardinálne iba raz či dvakrát.