MY ZDES

Sovietsky zväz sa rozpadol a v hlavných protagonistoch rástla túžba po živote v starej vlasti. Ich nádeje sa opierali o repatriačný program Českej vlády a o presvedčenie, že niečo podobné musí fungovať aj na Slovensku. Omyl. Vláda ani úrady im nepomohli. S prosbou o pomoc sa teda obrátili na humanitárnu organizáciu Človek v ohrození. A tak sa jedného dňa stalo, že predsedovi tejto organizácie - Andrejovi Bánovi  - zazvonila na dvere rodina Krnáčovcov, zo slovami "sme tu". Bol to zároveň deň zahájenia nakrúcania.

Autori teda dostali výnimočnú šancu zachytiť všetky peripetie rodiny, na ceste za lepším životom na "západe". A využili ju naozaj dokonale. Štyri roky sledoval režisér Jaroslav Vojtek každodenné drobné aj veľké starosti spojené s začiatkom od nuly, v krajine, ktorú Krnáčovci poznali maximálne z rozprávania rodičov, a ktorú považovali za súčasť modernej Európy. Vo svojej vlasti predali všetok svoj majetok a s utŕženými peniazmi a niekoľkými taškami s osobnými vecami, sa vydali na cestu za lepším životom.

Príchodom do Bratislavy sa začína ich boj o prácu, ubytovanie, začlenenie sa do spoločnosti. Počas cesty po Slovensku, je však rodina konfrontovaná s vyľudnenými dedinami, schátralými fabrikami a veľkou nezamestnanosťou. Bezprostredne vidíme postupné prebúdzanie sa, uvedomovanie si reality na míle vzdialenej od predstáv a túžob, rezonujúcich pred odchodom. Nakoniec sa usadia v dedinke, kdesi na vidieku. Hlava rodiny -Dimitrij, sa zamestná na miestnom družstve, deti nastúpia do školy. Všetci dúfajú v lepší zajtrajšok, ten sa však akoby nechce dostaviť. 

Jaroslav Vojtek, figuroval nielen ako režisér, ale aj ako scenárista a kameraman. Život rodiny sledoval klasickou DV kamerou. Tá mu ponúkla veľkú mieru intimity, nakoľko nebol potrebný štáb, ktorý by jednak rušil protagonistov a jednak komplikoval a spomaľoval samotné nakrúcanie. Keďže film vznikal štyri roky, prakticky za pochodu, nazbieralo sa úctyhodných 130 hodín materiálu. 130 hodín, zachytávajúcich hneď niekoľko životných príbehov. Počas nakrúcania sa k pôvodne siedmym členom rodiny prisťahoval aj zvyšok a každý člen so sebou priniesol vlastný príbeh. Do konečnej dĺžky filmu sa však nedali vtesnať všetky.

Na pomoc si tvorcovia privolali scenáristu Mareka Leščáka, ktorého prácu poznáme z filmov Záhrada, Orbis Pictus a naposledy zo Slnečného štátu. Za jeho asistencie bol do popredia vyzdvihnutý príbeh hlavy rodiny, z pohľadu ktorého je chronologicky vyrozprávaný celý príbeh. Dimitrij kameru nepovažuje za rušivý prvok, naopak, dokonca sa jej zdôveruje so svojimi túžbami a obavami. Povie jej všetko to, čo nemôže, alebo nechce povedať nikomu inému.
 
Veľkým plusom filmu je už spomínaný spôsob, akým bol nakrúcaný, dodáva mu pocit "home videa", v dobrom slova zmysle. Ten je ešte znásobený zakomponovaním záberov z rodinného archívu Stana Krnáča. Výsledný efekt je akýsi video denník, uprednostňujúci výpoveď a obsah pred formou.

Jediným, pre mňa slabším prvkom, za ktorý som sa rozhodol strhnúť dve hviezdičky, je niekoľko hluchých miest a zbytočne dlhých záberov. Je to však čisto subjektívny vnem a vám to možno vadiť nebude. Zistiť to však môžete iba návštevou v kine. Ľutovať určite nebudete.

My zdes (SR, 2005, 76 min.)
Réžia: Jaroslav Vojtek. Scenár: Jaroslav Vojtek, Marek Leščák. Kamera: Jaroslav Vojtek. Hrajú: Dimitrij Kiossya, Stano Krnáč, Anna Kiossya, Táňa Krnáčová, Dimitrij Kiossya ml., Soňa Kiossya, Nataša Kiossya, Sergej Krnáč, Sergej Kiossya, Sofia Grigorijevna Krnáčová, Andrej Bán, Bača Janovec, Milan Mojš Kováč a obyvatelia obce Balgarka