6.0

Filmová recenzia

Francúzska produkcia bola a je vnímaná ako jedna zo špičiek európskej kinematografie. Tiež sme si zvykli, že francúzske filmy distribuované na Slovensku sú skôr pre „artové“ publikum. Predpokladám ale, že nikoho nezarazí konštatovanie, že Francúzi poznajú AJ slovné spojenie „divácky film“ , resp. „komerčný film“. Nie je to dlho, čo sa v krajine galského kohúta udomácnil štýl tzv. „francúzskeho Hollywoodu“, zastúpený škálou filmov s: výraznou výpravou, vysokou saturáciou farieb alebo naopak ich tlmením, resp. rôznym filtrovaním, dych berúcimi kameramanskými finesami a strihom atď. Žiaľ, o veľkom počte filmov nakrúteným podľa tejto estetiky možno povedať len: škoda materiálu. Nájdu sa však aj svetlé prípady.

Roku 2001 prekvapil Jean-Pierre Jeunet svet, keď mu predstavil úžasný osud Amélie z Montmartru. Jemne sentimentálny a vtipný príbeh Amélie, ktorej nešťastnou náhodou umrela maminka, otec sa uzavrel do svojej samoty a ona bola odkázaná na seba a radostné maličkosti všedného dňa. Jedným z dôvodov, prečo Amélia z Montmartru neupadla do zabudnutia, je aj fakt, že sa Jeunet skutočne pohral s vizuálnou stránkou filmu. Od nápadných farieb po flashové prestrihy – „encyklopedické“ informácie o veciach, ktoré by mal divák vedieť, nápaditá práca s kamerou a strihom (používanie odjazdov v kombinácii so strihom po osi, nastrihávanie detailov). Všetko podfarbené príjemnou hudbou, z ktorej srší Paríž v jeho najfilmovejšej podobe. Amélia mala ešte jednu veľkú výhodu – v roku 2001 nebolo jej farebné a technické riešenie opozerané.

Roku 2003 prichádza Yann Samuell s filmom Detské hry, ktorý v súčasnosti zavítal do našich kín. Snímka už bola na Slovensku uvedená v rámci tohtoročnej prehliadky frankofónneho filmu.

To, že som hneď v druhom odseku textu spomenula Améliu z Montmartru má svoje opodstatnenie. Detské hry totiž vychádzajú z podobných postupov, či už na úrovni príbehu, alebo na úrovni vizuálu. Príbeh filmu je veľmi jednoduchý: osemročnému Julienovi (Thibault Verhaeghe) podaruje jeho krásna a dobrá maminka (Emmanuelle Grönvold) plechovičku – kolotoč: každý by mal mať aspoň nejaký poklad. A práve táto plechovička sa (bez svojho pričinenia) stane súčasťou detskej hry „vadí-nevadí“. Osemročná Sophie Kowalski (Joséphine Lebas-Joly) je tým dievčatkom, do ktorého si kopnú, udrú alebo aspoň pusu obtrú snáď všetky deti zo školy. Okrem Juliena. Jedného dňa, keď sa deti na Sophie dostatočne realizovali a ona v slzách zbierala svoje školské potreby z kaluže, ponúkol jej Julien svoj poklad: veď, ako už vieme, každý by mal mať svoj poklad. Sophie musela Julienovi sľúbiť, že mu plechovičku občas požičia. Sophie súhlasila, ale dala si podmienku: výpožička za splnenie nejakej úlohy. AKEJKOĽVEK úlohy. A tak sa začalo veľké priateľstvo, láska a hra. Chvíľu na to Julienova maminka umrela. A čo jeho otec? Asi Juliena nikdy neprestal mať rád, ale nikdy nedokázal pochopiť jeho Hru. Prešlo pár rokov. Julien (Guillaume Canet) a Sophie (Marion Clotillard) sa zmenili. Zmenili sa aj úlohy, ktoré si dávali. Už nepoužívajú vulgárne výrazy na vyučovaní, necikajú v riaditeľni, ani nerobia iné zloby v škole. Dospeli. Ich hra sa stala viac hrou na city a o city. Záloh však ostal rovnaký, ako aj vážnosť, s ktorou ku svojej hre pristupovali.

Detské hry sú dejovo rozdelené do troch kapitol, v ktorých sledujeme osudy našich hrdinov vo veku 8 rokov, 18 rokov a nakoniec ako tridsiatnikov. Ako som už spomenula, spolu s ich vekom sa mení aj hra: z detských „lumpární“ na narúšanie psychiky a stability života toho druhého. Čiastočne sa tomuto vývinu podriaďuje aj estetika filmu: s postupom času sa stáva strohejšou. Stále si však zachováva určujúce prvky. Yann Samuell, Antoine Roch (kamera) a Andrea Sedlackova (aka Andrea Sedláčková; strih) sa naozaj vyhrali. Kamerové a strihové finesy, ktoré boli spomenuté už v súvislosti s Améliou, poprekladané najmä v 1. kapitole fantazijným svetom filmu Môj život v ružovom (Ma Vie en Rose: r. Alain Berliner, 1997) sa tiahnu celým filmom. Na dôraze získavajú práve v prítomnosti Juliena a Sophie. Žiaľ, miestami sa Samuell nechal strhnúť až príliš (scéna pred nemocnicou; Sophiin monológ č. 1 v knižnici) a ozvláštňujúci efekt sa stal samoúčelným až škodlivým. Je to škoda, pretože pri trocha väčšej rozvahe by Detské hry ašpirovali na síce mierny, ale nadpriemer. Samuell sa ukazuje byť dosť dobrým scenáristom. Samotný príbeh, síce jednoduchý a vychádzajúci zo známych premís, ako aj charaktery, tvoria pre film veľmi dobrý základ. Navyše, napriek mojej výčitke voči prehnanej záľube v efektom, je na mieste skonštatovať, že Samuell nerežíruje zle. Dokáže si udržať temporytmus rozprávania, resp. sa doňho opäť dostať, nemá problémy s vedením hercov a od postáv si drží primerane cynický prístup. Len, miestami nezvláda prácu s klišé a gýčom tak, aby ich udržal v tej akurátnej rovine, ktorá delí „toto beriem“ od „to už je trochu moc“.

Scenár pracuje najmä s dvoma postavami: Julienom a Sophie. Ostatní sú odsunutí do úzadia, stále sa im však dostáva potrebnej dávky charakteru na to, aby bola miera ich dopadu na život hlavných postáv jasná. Julien a Sophie sú presne charakterizovaní už od detstva, pričom Samuell ako scenárista sa predsa len viac pohral so ženskou hrdinkou. Na chválu režisérovi slúži fakt, že už „Juliena-8 rokov“ a „Sophie-8 rokov“ písal s jasnou predstavou ich v dospelom živote (alebo sa to tak aspoň javí). Oboch zasadil do príbehu vystaveného na v skutku zaujímavej myšlienke. Niektoré nápady však, podobne ako vizuál, pripadajú natoľko zdokonaľované, až strácajú krásu hravosti a zbytočne priťažujú atmosféru. Scenár Detských hier vychádza z klišé: vezmite si napríklad jeho začiatok – v betóne, mimo obrazový rozprávač a zároveň hlavná postava, vytrhnutie detského sveta od nechápavých dospelých (najmä prostredníctvom dôrazu na Juliena a Sophie a ich hru), ubližovanie z lásky a pod. Vo väčšine prípadov ho ale dokáže spracovať a podať spôsobom prijateľným a pozerateľným. Samuell si nechal malý trik na záver, ktorým de facto ospravedlnil niektoré lapsusy predchádzajúceho deja.

Všetci štyria hlavní predstavitelia - Thibault Verhaeghe a Guillome Canet, Joséphine Lebas-Joly a Marion Clotillard sú vhodne obsadení typovo, aj herecky. Čo sa týka detských hercov, miernu prevahu získala Joséphine Lebas-Joly, ktorej Sophie je výbornou kombináciou dievčatka s dospeláckymi (miestami až feministickými) výrokmi. Podotýkam, že je stále dievčatkom, na rozdiel od takej Dakoty Fanning, ktorá vo svojich 11 rokoch pôsobí jednoducho dospelo. Canet a Clotillard pokračujú v predznačenej prirodzenej a presnej hereckej polohe.

Detské hry sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezaradia do zoznamu filmov uchádzajúcich sa o popredné miesta výročných rebríčkov. Na druhú strane, stále sú slušným (diváckym) filmom. Veľkým plusom je dĺžka a fakt, že Samuell so Sládečkovou uspôsobili film tak, že nemá výraznejšie hluché miesta. Detské hry sú jednoducho príjemný filmík s originálnym nápadom a tiež prijateľnou voľbou z ponuky slovenských kín.

VAROVANIE: Prv, než začnete niekedy s niekým hrať Vadí-nevadí, ujasnite si časovú platnosť hry, ideálne: nie na celý život. A nikdy sa nenechajte (ani v rámci hry) zaliať do betónu.

Jeux d’enfants (Francúzsko/Belgicko, 2003, 86 min.)

Réžia: Yann Samuell. Scenár: Yann Samuell, Jacky Cukier. Kamera: Antoine Roch. Hudba: Philippe Rombi. Hrajú: Guillaume Canet, Marion Cotillard, Gérard Watkins, Gilles Lellouche, Julia Faure