CASANOVA

Tak, ak ste uverili tej poslednej vete, v zásade máte pravdu. A keď nie, tak tiež. Ale medzi zásnubami a svadbou sa udialo viacero závažných vecí. Po prvé, Casanova stretol Francescu (Sienna Miller), ženu, ktorá v prestrojení študuje na univerzite, diskutuje o právach žien a nadšene číta pamflety akéhosi Bernarda Guardiho, vyzývajúceho ženy, aby sa oslobodili a spálili korzety. Žiaľ, Francesca opovrhuje Casanovom a jeho praktikami a navyše je zasnúbená s bohatým obchodníkom (Oliver Platt), ktorého jej dojednal otec. Po druhé, Casanovovu snúbenku už dlhšiu dobu obdivne sleduje Francescin brat Giovanni. Navyše, do Benátok prichádza inkvizítor Pucci (Jeremy Irons), aby postavil pred inkvizičný súd kacíra Guardiho a nerestníka Casanovu.

Hneď na úvod vás chcem upozorniť, že Casanova nie je životopisný film. Respektíve, nie je ním o nič viac než je Zamilovaný Shakespeare životopisom Williama Shakespeara. Podobne ako Zamilovaný Shakespeare je scenár Casanovu vystavaný spôsobom: vezmeme historickú osobu, ideálne záletníka, okolo ktorého vybudujeme sieť faktických i fiktívnych postáv, vzťahov a reálií, vložíme do formy romantickej komédie, ktorá, ako sme si povedali dávnejšie, znesie všeličo a pretrepeme (nemiešame).

Miesto, doba i spoločnosť, v ktorej sa vďaka filmu ocitáme, sa priam ponúkajú na ľahkú komédiu, ktorou Casanova aj je. Na jednej strane je to pozitívne konštatovanie, ktoré ale, na strane druhej bude o malú chvíľku zneistené. Film totiž trpí jednou chybou – prešpekulovaným scenárom, pričom jednotlivé situácie a ich rozuzlenia sú občas príliš kostrbaté a pôsobia ako z núdze cnosť. Celkovo mi mustra príbehu výrazne pripomenula Zamilovaného Shakespeara, čo som už naznačila. Na rozdiel od Stopparda sa trojica scenáristov Jeffrey Hatcher, Kimberly Simi, Michael Cristofer nemohla oprieť o možnosť dvojplánového písania: Stoppard nielenže použil odkazy na Shakespearovo dielo i život, ale i celý príbeh písal ako jednu zo Shakespearových milostných hier. Hatcher, Simi a Cristofer sa tak dostali do nevýhodného postavenia. Casanova síce tiež čo – to napísal, ale jeho literárne dielo nie je až tak známe. 

Casanova však vôbec nedopadol tak katastrofálne, ako by sa mohlo po predchádzajúcich riadkoch zdať. Lasse Hallström opäť raz potvrdil svoju schopnosť dodať filmu ľahkosť a využiť v jeho prospech aj prípadné chyby v scenári. Posunul milú romantickú komédiu jemne do roviny frašky, prehnal niektoré komické situácie, zopakoval vtip, odľahčil „seriózne“ momenty. Podobne postupoval i pri vedení hercov. Raz im ponechal „citové“, skromnejšie herectvo (najmä v intímnych chvíľach), inokedy ich nechal jemne prehrávať gestá, akoby si zo svojej postavy uťahovali. Navyše si vyberal, ktoré postavy budú takto hrané a pri ktorých, naopak, ponechá jeden modus. Je príjemné konštatovať, že takto vznikajúce nevyrovnanosti pôsobia sympaticky, nie sú rušivé. Hallströmovu rozmarnú réžiu umocňuje, samozrejme, i prostredie Benátok, ktoré aj vďaka kamere Olivera Stapletona pôsobia veľmi malebne, pripomínajúc veduty (panorámy miest) talianskych majstrov 18. storočia. Následne, svieža a hravá hudba Alexandra Desplata výrazne pomáha udržiavať svižné tempo filmového rozprávania.

Z hereckého prejavu všetkých zúčastnených cítiť uvoľnenie a ľahkosť, ako i mierne ironický odstup od postáv, ktoré stvárňujú. Opäť to súvisí s predpokladmi obsiahnutými v scenári, pracujúcom najmä s „danými“ postavami charakterizovanými presným miestom a funkciou v schéme príbehu. Potešila ma ale postava Francesci, ktorá v sebe spájala ženu ašpirujúcu na miesta prístupné len mužom a ženu túžiacu po láske (tu mi opäť vyskočila paralela s postavou Violy de Lesseps). Tým, že dve stránky jej osobnosti boli známe už od začiatku, mohli si scenáristi odpustiť „veľký prerod“ skostnatenej „feministky“ na roztúženú romantičku, ako máme pomerne často možnosť vidieť v romantických komédiách. Sienna Miller, o ktorej sme viac počuli ako o partnerke Judea Law, než ako o herečke, si druhý spomenutý titul zaslúži minimálne za herecký prejav s citom pre komické i vážnejšie polohy. Jej protistranou nie je nik iný, ako Giacomo Casanova osobne. V roku 1753 ani nie tridsaťročný mladík, ktorého životným krédom bolo „ženy majú právo byť šťastné.. so mnou“, je na jednej strane ľahtikár, no prejavuje aj potenciál svojho intelektu (najmä v dialógoch s Francescou; škoda, že nie sú viac prepracované). Sľúbila som Petrovi (šéfredaktor kinema.sk poz. red.), že budem úprimná ohľadom mojich vnemov Heatha Ledgera, takže: uhmmmm.. ;-) Priznávam, že som naňho bola od počiatku zvedavá. Potešil ma. Jeho postava síce nepôsobí herecky obtiažne, no práve jej podcenenie by malo na celý film dosť negatívny dopad. Nielenže je sexy a má neskutočne príjemný hlas, vie aj hrať. A Casanova mu skutočne sadol.