NIKDY SA NEVZDÁVAJ!

Nikdy sa nevzdávaj! je neuveriteľný film v tom, že sa v roku 2006 snaží tváriť ako úplne originálny a pritom ponúka tú najklasickejšiu znôšku klišé a banálnosti. Ba čo viac, všetky prvky dokáže svojsky povýšiť na neuveriteľnú mieru patetickosti – niektoré scény sú skutočne také, že by ste pri nich najradšej zavreli oči a zapchali si uši resp. chceli mať v kine ovládač s funkciou FORWARD, aby ste tú vatu alebo trápnu momentku nemuseli vidieť znova. Nemám nič proti priemerným filmom, ktoré dievčatkám za osem až desať dolárov servírujú stále to isté, veď ony si pri takej hrdinke aj rady poplačú, zasmejú sa či rovnako zasnijú na tom peknom chlapcovi, ktorý o ňu stojí či vice versa. Dokonca patria do mojej škatuľky hriešnych potešení a rád si odskočím do čias strednej školy, aby som sa s odstupom na takých banálnych problémoch celkom pobavil a trošku pokukal po mladých slečnách a ich „životných“ problémoch. Neváham siahať aj po dobrých hodnoteniach a napríklad Hilary Duff ma so svojím počinom A Cinderella Story (u nás na DVD ako Moderná Popoluška) milo prekvapila a bol to síce tuctový, ale zábavný kúsok s výborným soundtrackom. Zastreľte ma, zakopte ma kvôli takému filmovému vkusu, ale niektoré projekty jednoducho netreba v tomto žánri utopiť hneď po prečítaní názvu.

Preto vás vopred varujem, že keď označím Nikdy sa nevzdávaj! skôr za podpriemerný kúsok, tak v rámci žánru ide skutočne o slabý film, no pre väčšinu z vás môže byť priam neznesiteľný (podobne ako pre dve tretiny novinárov, ktorí ufujazdili z projekcie buď po prvej alebo druhej polhodine). Celý problém spočíva v tom, že scenár neobsahuje ani jeden, jediný originálny prvok. Toto je totálne prevarená záležitosť, ktorá berie seba úplne vážne, až to vlastne vážne vôbec nie je a celok vyznieva skôr smiešne. Napríklad smrť brata je podľa mňa úplne zbytočná a príliš sa ňou tlačí na pílu v momentoch, keď prepadne hrdinku tréma. Nemôže to byť len obyčajné napätie pred vystúpením, tu sa musí miesiť spomienka na zosnulého súrodenca a svetlá reflektorov pripomínajú svetla vodiča, ktorý zapríčinil nehodu. Nehovoriac o tom, že miestami pochopíte aj otca hrdinky, ktorý sa o svoju ratolesť vo veľkom meste bojí – bodaj by nie, keď je vystrihnutá ako zo šlabikára slušného dievčaťa s peknou tváričkou, vláskami (i pekným zadkom, uhm). Jej správanie je skutočne dosť naivné a čo je horšie, tomu sa podriaďuje aj celý film, takže ste nútení sledovať ťažkopádne vyrovnávanie sa s minulosťou či vlastnou neschopnosťou. Milostná línia resp. prvá veľká láska je rovnaké klišé ako zvyšok filmu, keď vidíte nejakú vamp slečnu, je jasné, že sa bude lísať k hrdinkinmu priateľovi atď. Scenár filmu sa dá najjednoduchšie prirovnať k železničnej trati medzi Trnavou a Bratislavou. Je úplne priama a len v mieste staníc sa rozdvojí či roztrojí (t.j. ponúkne v rámci žánru niekoľko možností, aby si jednu vybral) a potom sa aj tak spojí do zhodnej koľaje a uháňa k nevyhnutnému happy-endu.

Divák je až prekvapený, že počas filmu si vlastne niektoré momenty (s výnimkou tých úplne najtrápnejších) vlastne ani neuvedomí a kameraman s hudobníkom slušne odvádzajú pozornosť inde, napríklad na vedľajšie postavy vystrihnuté ako zo šablóny. Na druhej strane je prekvapivé sledovať miešanie kultúr a snaživých deciek s hudobným nadaním. Nezabúdajte, že toto je politicky korektná snímka, takže v nej neznejú nadávky, drogy sa vo filme neobjavujú vôbec a vrcholom neresti je snáď jedna nevinná pusa alebo mierne opitý chlapec s rozdrásaným srdcom. Všetky tieto elementy vlastne prispievajú faktu, že toto nie je ani len priemerný film – svojou prehnanou korektnosťou pôsobí ako paródia žánru, no v skutočnosti ňou nie je a je úplne vážny a to je to najmrazivejšie pomyslenie.

Každopádne, na tohtotýždňové pomery ide jednoznačne o lepší film ako napríklad „Hej, kamoš, kto tu varí?“. Jeho sledovanie nie je také nudné a toporné, hoci rovnako vyvoláva otázku, prečo sa taký film vlastne dostáva do kina. Obávam sa, že jeho návštevnosť bude dosť malá, hoci má slušné reklamné zázemie s Rimmel, Fun rádiom či inými značkami. Nebol to zlý nápad, zobrať dievčenský film a patrične mu dať priestor v médiách či u sponzorov, aby sa ujal. Žiaľ, je to príliš slabá látka na to, aby sa ujala z diváckeho i kritického hľadiska. Tento krok sa mal aplikovať vlani, keď nakrútil Warner Bros. kombináciu drámy a komédie The Sisterhood of Travelling Pants (na DVD pod názvom Sesterstvo putujúcich nohavíc – viem, znie to ako film zo sekcie P, resp. od 18 rokov, ale je to skutočne áčkový film pre dievčatá a ženy). To bol fantastický kúsok žánru a jeden z najlepších filmov pre nežné pohlavie. Ten by si zaslúžil poriadnu pozornosť a nie ďalší pokus Hilary Duff, ktorá by sa asi na naše plátna tak rýchlo nedostala (pozri fakt, že A Cinderella Story či The Perfect Man putovali rovno na DVD a nie do kinosál).

Dávam tu relatívne slušné hodnotenie 3/10, lebo na rozdiel od podobných filmov nie je tento kúsok taký bolestivý na sledovanie. Ale nie je to žiadna sláva a len moja tolerancia v rámci dievčenského žánru ho uchovala od patričnej (a v očiach mnohých zaslúženej) katastrofy, smerujúcej ešte o pekných pár bodov nižšie.

Raise Your Voice (USA, 2004, 100 min.)
Réžia: Sean McNamara. Scenár: Sam Schreiber. Kamera: John R. Leonetti. Hudba: Machine Head. Hrajú: Hilary Duff, Oliver James, David Keith, Dana Davis, Johnny Lewis, Rita Wilson, Lauren C. Mayhew, Kat Dennings