VZPOMÍNKY A ZAPOMÍNÁNÍ

Pokiaľ animovaný film zobrazuje zlo obsiahnuté vo fašizme cez pohľad vlastný malému dieťaťu, ďalší film predstaví pohľad človeka mladého. Vo filme Zlopověstné dítě sa nevyhneme animovaným pasážam, štylizovaným hraným scénam alebo vloženým záberom z iného filmu (Pasažierka). Ale to podstatné je obsiahnuté v samotnom objekte „skúmania“ dokumentu, teda v hlavnej postave Michala. Navonok ide o obyčajného mladíka, ktorý pracuje ako robotník v zahraničnej firme. Zo svojho platu si nemôže dovoliť vlastné bývanie a tak žije spolu so svojim bratom a otcom v rodinnom dome. Nič zvláštne. Ale to čím je tento chlapec pozoruhodný je jeho záľuba - zaoberá sa všetkým, čo sa týka holocaustu. Michal má cenné suveníry zo svojich častých výletov po táboroch smrti a doma má postavený presný model koncentračného tábora. Dozvedáme sa o jeho spisovateľských počinoch z puberty, kedy napísal román Predátor v holocauste (úryvky sú citované vo filme). Že sa zaoberá súkromným výskumom a píše knihy pod tajomným pseudonymom Hilmar Wäckerle. Na „normálny“ život mu akosi nezostáva čas.

Spoznávame tak človeka, ktorý paradoxne nachádza zmysel života v smrti. Už žiadna obeť a žiadny zločinec, ale fascinujúci nepriamy pozorovateľ tragédie, ktorú vníma len sprostredkovane. Michal však dokáže cítiť jej prítomnosť a zahrnúť ju do vlastného utrpenia. Pri otázke koho dnes zaujíma holocaust okrem pamätníkov a príbuzných obetí sa ponúka smutné konštatovanie. A predsa je tu mladý človek, ktorý na základe dokumentácie a fantázie skladá obraz zverstiev vo svojej hlave a uvažuje o ňom.

Zlopověstné dítě je síce dokumentom, ale autori v ňom rovnako využívajú hrané aj animované scény. Tie sa medzi sebou striedajú, no nevzniká pocit deformácie skutočnosti pretože scény sú rozlíšené minimálne vizuálne. Každá z nich prezentuje jednu zložku Michalovej výpovede a ich splynutím vzniká zložito štruktúrovaný obraz jeho osobnosti - akýsi labyrint pocitov, myšlienok a skutočnosti. A to aj vďaka bizarným kompozíciám záberov a požívaním kamerových filtrov. Atmosféra filmu je temná a v niektorých momentoch sa blíži k surrealistickému vyjadrovaniu. O výnimočnosti tohto Dokumentu tiež svedčí, že vyhral v roku 2003 hlavnú cenu za najlepší český dokumentárny film na festivale v Jihlave.

V treťom filme je najprv minulosť zabudnutá, potom prekrúcaná a nakoniec oživená no nedopovedaná. Hraný film Pasažierka ponúka fiktívnu ale zato silne sugestívnu výpoveď nemeckej ženy, ktorá bola počas vojny dozorkyňou v koncentračnom tábore. Jej príbeh začína na palube výletnej lode. Práve sa chystá odísť s manželom na romantickú dovolenku, no jediný pohľad na tvár náhodne zhliadnutej neznámej ženy v nej vyvolá zvláštny nepokoj. Neznáma sa nápadne podobá jednu väzenku z koncentračného tábora. Začína sa dlhé rozpamätávanie na temnú minulosť.

Režisérom filmu Pasažierka bol pôvodne Andrzej Munk, no počas nakrúcania tragicky zahynul a práca na filme bola prerušená (to všetko sa dozvieme z filmu). Až po dvadsiatich rokoch jeho bývalý priateľ a kolega Witold Lesiewicz zozbieral nakrútený materiál a film dokončil. Vznikol tak hybridný útvar - niečo medzi dokumentom (film o filme) a hraným filmom. Munk stihol nakrútil takmer kompletné scény retrospektív hlavnej postavy odohrávajúce sa v prostredí koncentračného tábora a z nich aj pozostáva väčšina filmu. Úvodné a záverečné scény z lode spracoval Lesiewicz a sú zostavená z fotografií z nakrúcania sprevádzané hlasom rozprávača.

Munkova Pasažierka patrí medzi prvé filmy, ktoré narúšajú schematické videnie vojny diktované socialistickým realizmom, podobne ako snímky zo začiatku šesťdesiatych rokov v Československu. Inováciou je to, že hlavnou postavou nie je obeť ale dozorca a navyše žena. Munk tiež využíva premyslene metaforu a metonymiu, ale na vykreslenie sveta koncentračného tábora pracuje hlavne s kontrastom a absurdnosťou. Napríklad v jednej scéne počuť krik zabudnutého a tým zároveň zachráneného dieťaťa v kočíku. Postava malého dievčatka hladká strážneho psa pred vlastnou smrťou v plynovej komore. Alebo zábery nehumánnych rituálov, pri ktorých sa dozor zabáva na utrpení väzňov. Záver filmu zostáva otvorený. Otázky osobnej viny a svedomia hlavnej hrdinky zostávajú nezodpovedané.

Nech sa na zostavenú trojicu filmov pozerám akokoľvek, v kontexte stredoeurópskeho regiónu aj vzhľadom na ich rozdielnosť, ide o veľmi kvalitné diela. Je v nich obsiahnutá téza, že film dokáže zachovať pamäť ľudstva a svojou prítomnosťou aspoň čiastočne zabrániť zabúdaniu na to, na čo by sa zabúdať nikdy nemalo. Len škoda, že vďaka minimálnej propagácii zostal projekt Vzpomínky a zapomínání nepovšimnutý o čom svedčí aj jeho neslávna slovenská premiéra.