ANJEL

Žánrovému ladeniu historického filmu o spisovateľke sladkej literatúry sekunduje výprava, jej prešperkovanosť, jej farebnosť, jej bohatosť. Všetko ako maľované. Od zlomu, ktorý sa časovo zhoduje s momentom úspešného prijatia prvej knihy, sa jeden úspech nabaľuje na druhý, až už snáď nie je kam postúpiť. Spolu s rozmachom Štasteny na strane Angel sa v svižnom tempe rozvíja i rozprávanie. Ozon sa vyžíva vo farebnosti a zdobenosti predvojnovej belle époque. Nádherne pritom balansuje na tenkej hranici zámerného a nechceného gýču, pričom oba „druhy“ splývajú a odrazu nie je celkom jasné, čo je naschvál a kde len „ušla ruka“. (Príkladom za všetky je scéna žiadosti o ruku odohrávajúca sa v daždi, do ktorého cez mraky presvitne zapadajúce slniečko a do toho dúha.)

Angel však nie je tým príbehom, kde hrdinka, jej manžel, veľký pes, pávy a veľa mačiek žijú šťastne vo svojom rodinnom sídle (presne tom, čo Angel v úvode filmu opisovala), až do spoločnej romantickej smrti. Nie, nie. Manželov rozdelí vojna a film stráca svoje kúzlo, miznú farby a radosť akokoľvek „napísaná“. Na hrdinku dolieha realita, no divák si to odnesie tiež. Film v závere ostáva v (modifikovaných) medziach Angelinej literatúry – tento krát divadelnej adaptácie jednej z jej kníh, no zároveň akoby sa stratil sám v sebe. 

Tak ako bol predtým krásny, utápa sa odrazu vo farbách šedi a temnoty (presne ako obrazy Angelinho manžela). Závoj ilúzií, ktorý dovtedy vojvodil filmu, padá a aj samotný Ozon sa akoby ocitol na neistej pôde, kedy potrebuje zachovať kontinuitu, no zároveň potrebuje ukázať onen zlom, onen rozdiel medzi vysnívaným životom v Raji (ako sa volá ono sídlo) a skutočným životom na zemi, kde existujú iné vzťahy, nešťastie a vôbec, kde nie je všetko sýto červený zamat, ktorý pre Angel istý čas neexistoval.

Musím priznať, že mi Angel poriadne zamotal(a) hlavu. Isté momenty mi boli veľmi sympatické a bavilo ma dívať sa, ako sa Ozon pohráva so sladkobôlnosťou romantických príbehov zasadených do viktoriánskeho a post- viktoriánskeho Anglicka a používa pritom ich patetickosť, načančanosť a naivitu. (Austenovú a jej moderné varianty pre tento moment vynecháme.) Súčasne som sa však nemohla zbaviť dojmu, že tejto anglickej romantickej produkcii jednoducho došiel čaj ešte pred tým, než príbeh došiel do svojho konca. Tu akoby Angel stratil dych a Ozon inšpiráciu, ktorá v jeho predchádzajúcich filmoch zvyčajne vyústila v nápaditejšie riešenie a on sa podvolil pevnej mustre. Možno by ani neuškodila varianta, v ktorej by sa Angel nikdy „nič“ nedozvedela. Jednoducho, onen teatrálne teatrálny záver filmu nesadol.

Angel mohol dopadnúť výrazne lepšie, no, ako to už býva, aj horšie. Príbeh mladej krásnej spisovateľky má svoje kvality, vrátane excitovaného herectva Romoly Garai, ale i strohého prejavu Sama Neila či Charlotty Rampling. Podobne ako i predchádzajúce Ozonove filmy vyžaduje prijatie istých skrytých a zároveň okatých pravidiel hry. Vykročil smerom k príjemnej historickej romanci o nástrahách života v historickej romanci a skončil tak trochu únavne a premaľovane.

Angel (V. Británia/Francúzsko/Belgicko, 2006, 137 min.)
Réžia: Franćois Ozon. Námet: Elizabeth Taylor – rovnomenný román. Scenár: Franćois Ozon, Martin Crimp. Kamera: Denis Lenoir. Strih: Muriel Breton. Hudba: Philippe. Hrajú: Romola Garai, Sam Neill, Lucy Russell, Michael Fassbender, Charlotte Rampling, Jacqueline Tong.