GAINSBOURG

Joann Sfar prechádza jednotlivými etapami Gainsbourgovho života zámerne nepopisne, žiadne roky, známe osobnosti či konkrétne destinácie tu pre lepšiu orientáciu nenájdete uvádzané, všetko vyplýva z deja, ktorým hýbe neustály prerod Gainsbourgovej osoby tak, ako sa to odráža na rôznorodosti ním produkovanej hudby. Hoci majoritná časť filmu patrí dospelému Sergeovi Gainsbourgovi (Eric Elmosnino), pretkávajú ho vstupy detského Luciena Ginzburga, aby veľký umelec nestrácal kontakt sám so sebou a čím pôvodne chcel byť – známym maliarom, nie barovým klaviristom, tobôž popovou hviezdou. Fascinujú ho ženy, popri Brigitte Bardot (Laetitia Casta), Juliette Gréco (Anna Mouglalis) či France Gall (Sara Forestier) sa ale jeho osudovou láskou stáva Jane Birkin (Lucy Gordon), čo ho automaticky od francúzskeho šansoniérstva posúva do rockovejšej polohy, kde si však zachováva svoj nezameniteľný recitačný hlasový prejav (v roku 1969 s ňou naspieval slávnu Je t'aime ... Moi Non Plus).

“Ksicht” ho ako tajný osobný manažér vrhá do rozhodujúcich životných krokov, ktorými si plachý Serge nie je istý. Holdovaním alkoholu v cigaretovom opare sa zaraďuje do životného štýlu plejády hudobných megahviezd. Svoju trpkú ľúbosť ale pretavuje do tónov a textov srdcom francúzskeho Žida so samozatracovaným nevzhľadným vzhľadom. V prejave sa nevzdáva perverzností a podpisuje sa pod parodizujúcu reggae verziu francúzskej národnej hymny "La Marseillaise".

Sfarovi ani tak nejde o dokonalo životopisnú deskripciu jedného z najkreatívnejších francúzskych hudobných chameleónov (hoci tento prívlastok má “patentovaný” Bowie), ale snaží sa hravo a sviežo skákať po Ginsbourgovej esencii kotvenej v určitých jeho existenčných súvislostiach. Elmosnino verne vystihuje Sergeovu krehkú psychiku od pedantného interpreta Bouldeairových a Aznavourových textov s potláčaním vlastnej tvorivej explózie až po systematické sebadeštrukčné maniere osamelej večne opitej, no naplno kreatívnej  hviezdy.

Film osviežujú Ginsbourgove oživené animácie a imaginárne sekvencie rozhovorov umelca so svojím skarikovaným “ja”. Vyhýba sa tendencii glorifikovať hudobnú ikonu výpočtom dosiahnutých úspechov, vystačí si s hravosťou Gaisbourgových tvorivých momentov, predhadzuje divákovi záblesky snov malého Luciena, roztopašné bonvivánstvo veľkého Sergea v ošiali večne hľadanej lásky a istoty a priebežne necháva sebou prestupovať variabilitu jeho hudobnej produkcie.