|
PREMENA |
PREMENA |
Film francúzskej režisérky a herečky Mariny de Van zažil slávnostnú premiéru ako súčasť hlavnej súťaže na festivale v Cannes. „Strhujúce momenty“ sa však odohrávali skôr na červenom koberci ako na filmovom plátne, o čom sa dá najnovšie presvedčiť aj v slovenských kinách. Marina de Van sa v predchádzajúcom diele Vo svojej koži zaoberala ženskou telesnosťou podliehajúcou patologickým zmenám a následnej strate identity. Premena sa tematicky nesie v podobnom duchu, tentoraz vystužená hviezdnym glancom Sophie Marceau a Monicy Bellucci.
Premena trpí obvyklou pliagou tzv. „ženského filmu“ - nadmernou dávkou rozjatrenej senzibilty. V prvej časti voyeuristicky sledujeme Marceau, ktorá sa prepadá do čoraz väčšej hystérie a nervového vyšinutia. Okrem toho však de Vanovej filmu chýba rafinovanejšie budovanie napätia, ozvláštnenie, čiže čokoľvek, čo by nás nútilo analyzovať tajomstvo z racionálneho odstupu. Namiesto toho sme nútení donekonečna preciťovať útrpné stavy hlavnej hrdinky a sledovať jej neinvenčné putovanie k vlastnej minulosti a identite.
|
|
Asi v tretine filmu sa z neurotickej a zžieranej Francúzky stáva kyprá Talianka Bellucci a so starou fotografiou v rukách pátra po zamlčanej pravde. Udalosti pozorujeme striktne cez vedomie hlavnej hrdinky, čo má za následok jednostranne klaustrofobické videnie sveta. Ten v hrdinkinej mysli podlieha rozdvojeniu, kedy na seba všetko dovtedy známe berie cudziu podobu.
Schizofréniu možno vysledovať aj na úrovni rozprávania - obe derivácie Jeanne prechádzajú obdobnými situáciami (milostná scéna zavŕšená šokom, keď sa partner zmení na iného muža). Silene mysteriózny koncept postupom času klesá až k nezáživnosti, vývoj deja je ľahko predvídateľný a opiera sa o množstvo prevarených symbolov a klišé (tajomné dievča zjavujúce sa odnikiaľ a ukazujúce cestu). Myseľ diváka sa veľmi skoro preorientuje z vytvárania možných hypotéz na porovnávanie proporcií oboch predstaviteliek. A to, povedzme si, skýta omnoho väčšie možnosti diváckeho potešenia.
Herecké obsadenie (vrátane mužov a detí) je vystrihnuté z módneho magazínu, „stajling“ tu rozhodne zvíťazil nad obsahom. Takmer to vyzerá, že Premena už a priori stavia výhradne na pózovaní dvoch megahviezd. Sú ako (síce v stredných rokoch, ale ešte rozhodne nie muzeálne) exponáty či figuríny vystavené za vytrínkou z plexiskla s umelým osvetlením.
|
|
Režisérka bola natoľko fascinovaná ženským povrchom, že k vyludzovaniu konzistentných hereckých výkonov sa už nedostala. Marceau sa silí do portrétovania strhanej duše, zatiaľ čo Bellucci predvádza nadpozemsky zvodnú vláčnosť a pokoj s miernymi hysterickými kŕčmi. Sústredenie sa na vizáž je dovedené do absurdna v použití špeciálnych efektov morfingu tvárí. Jedna celá sekvencia dokonca ukazuje Jeanne ako schizoida s tvárou zloženou z polovíc oboch herečiek a manžel má tiež často každé oko iné. Dráma o odkrývaní potlačených tráum je tak prekrytá banálnou hrou na psychoanalýzu.
Premena sa beztvaro pokúša imitovať sexi démoničnosť Lynchových filmov, či koncept patologického detstva z Hanekeho Utajeného, vylieza z toho však len esteticky vznosná nuda. Namiesto programového zneisťovania a provokácie spomenutých filmov je neškodná asi ako reklama na „bárbí“, ktorou z ničoho nič zalomcuje neuróza a Kenovi tým skazí zábavu. Jedinými spokojnými konzumentmi budú pravdepodobne diváčky, ktoré sa aj pri sledovaní mysteriózneho thrilleru chcú cítiť mäkko, fotogenicky a bezpečne. Prípadne aj muži, čo radi len tak čumia v kine na ženy.
Ne te retourne pas (Fran. / Tal. / Luxem. / Belg., 2009, 111 min.)
Réžia: Marina De Van. Námet: Marina De Van. Scenár: Marina De Van, Jacques Akchoti. Kamera: Dominique Colin. Strih: Mike Fromentin. Hudba: Luc Rollinger. Hrajú: Sophie Marceau, Monica Bellucci, Andrea di Stefano, Brigitte Catillon, Thierry Neuvic, Sylvie Granotier, Augusto Zucchi
