ODNIKIAĽ NIEKAM |
ODNIKIAĽ NIEKAM |
Nový film Sophie Coppoly k nám prichádza prizdobený vlnou kontroverzie, ktorú zožal potom, čo mu porota na čele s Quentinom Tarantinom udelila hlavnú cenu na festivale v Benátkach. Rozčarované hlasy označujú toto dielo ako sebauspokojujúce cvičenie v malátnosti, ktoré nepoukazuje na nič, okrem svojej vlastnej prázdnoty. Coppola sa v predchádzajúcich filmoch pohybovala v podobnej téme nudy, straty zmyslu a identity či už v odcudzenom priestore hotelových izieb (Stratené v preklade) alebo v blahobytnom snovom svete konkrétnej historickej postavy (Maria Antoinetta).
Johnny an sich je síce prezentovaný ako úspešný herec a celebrita, ale divák po celý čas sleduje krajne nezaujímavú, zanedbanú, dezorientovanú postavu, s totálnym nedostatkom šarmu, osobnosti a vedomia čohokoľvek. Základný problém spočíva v tom, že nikoho nezaujíma a na konci je úplne jedno, kto vlastne je Johnny Marco. Hlavný hrdina vám zostáva ľahostajný, pozeráte sa naňho ako na otravného ale neškodného chrobáka, ktorého nemusíte nutne zašľapiť, pretože práve máte dobrú náladu. A tak v záverečnej časti prekvapí jeho ufňukaná sebaľútosť pri telefonáte s matkou Cleo, ktorá (vzhľadom na predchádzajúci ignorantský tón filmu) vyznieva skôr otravne a zbytočne podliezavo než dojemne.
Coppolovej sa zriedka sa podarí zachytiť nejaký zásadný moment (napr. príprava sadrového odliatku), skôr ironicky lavíruje po povrchu a scény necháva vyšumieť až do úplného vyčerpania, bez viditeľného smerovania či zámeru (napr. opakovaný dvojhlasný striptíz pred spaním). Sledujeme reťaz jednotvárnych činností: jedenie, spanie, sex, hranie sa. Ide o vyprázdnenú naráciu bez dramatického oblúka, sled lenivých taktov/záberov/scén, ktoré nás programovo ponárajú do čoraz väčšej otupenosti, podobne ako hrdinu samotného. Táto anestetická mantra spočiatku celkom dobre funguje. Prvý záber filmu zobrazujúci monotónne krúžiace Ferrari odhalí o bezcieľnosti života megastar a pohybovaní sa v kruhu snáď viac ako celý film. Dlhé obrazy sa odvíjajú v súlade s programom, popsongy pod nimi nie sú fragmentmi, ale znejú až do úplného konca. Film samotný sa však takpovediac rozplýva dostratena, akoby režisérka nakrúcala skôr jednoaktovku vo forme pohľadnice pre svojich hereckých priateľov. Herecký výkon Stephena Dorffa (Verejní nepriatelia) je rovnako mdlý a bez výrazu, akoby bol permanentne neprítomný.
Ďalším ústupkom je fakt, že film zaujal pozérske cool stanovisko, ktoré vlastne nič neodhaľuje ale ani ničím neprovokuje a nakoniec pôsobí prekvapivo zmierlivo a zmäkčujúco. Coppola zrejeme píše o tom, čo pozná, ale momentálne je zakotvená v područí vlastnej maniery sebavedomého, nadneseného odmietania konvencií či dojímania diváka (a pritom záver je tak konvenčný a naivný, ako sa len dá). Je to smutné, ale v kontexte jej doterajšej tvorby vyznieva Odniekiaľ niekam snáď najslabšie. Maria Antoinetta síce tiež „holdovala nude“, no bola schopná, aj keď nekresťansky dekadentne, niečím svoj trudný čas vyplniť. Ako postava bola z iného cesta - uhrančivo drzá, rozjímavá a život si užívala, zatiaľ čo Johnny len apaticky trčí v horizontálnej polohe alebo sa vláči z miesta na miesto. Nuž, Chateau Marmont (hotel, Johnnyho zástupný domov) nie je Chateau Versailles.
V Odnikiaľ niekam nenájdete ani sarkazmus z pozorovania a pichania do obludnosti prázdnoty, ani lyricko-snový rozmer nudy. Po predchádzajúcich sviežich dielach Coppolovej zostalo už len plávanie vo vákuu a melanchólii bez emócií či hĺbky - presne ako svet, ktorý reprezentuje.
VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU FILMU
Somewhere (USA, 2009, 98 min.)
Réžia: Sofia Coppola. Scenár: Sofia Coppola. Kamera: Harris Savides. Strih: Sarah Flack. Hudba: Phoenix. Hrajú: Stephen Dorff, Elle Fanning, Chris Pontius, Laura Ramsey, Michelle Monaghan, Karissa Shannon, Becky O’Donohue