5.0

Filmová recenzia

Originálny názov filmu (Potiche) sice skutočne znamená aj ukážkovú manželku, ale vtipnejším prekladom by bol ekvivalent "dekoračná váza". Catherine Deneuve v novom filme Francoisa Ozona totiž spočiatku hrá ženu, ktorá svojmu manželovi má slúžiť iba na okrasu a domáce práce. Ako sa ale neskôr ukáže, nie vždy taká ideálna bola a už ani nebude.

Film sa odohráva koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia na severe Francúzska. Rodina Pujotovcov vlastní továreň na výrobu dáždnikov. Robert je tyranickým šéfom výrobne a zároveň tyranickou hlavou rodiny, ktorá nerešpektuje ako svojich zamestnancov, tak ani umelecky založeného syna, či empatickú manželku Suzanne. Po srdcovej zástave svojho muža je to však ona, kto sa dostáva na čelo továrne.

Mnohé konania postáv v Profesionálnej manželke sú založené na čistej absurdnosti a v tých momentoch je film zábavný a netradičný. Z ostatných scén ostáva iba dojem ľahkosti, elegancie a šarmu, ktorým postavy riešia svoje problémy, napriek tomu im výrazne chýba vtip. Označili by ste ho komédiou? Ak áno, nie je absencia humoru výrazným nedostatkom? Ústredným motívom deja je feministický boj za svoju dôstojnosť a predvedenie vlastného umu. Minimálne ženy tak určite ocenia snahu zviditeľniť neľahký život obyčajnej manželky.

Film je natočený podľa divadelnej hry, čo sa odzrkadlilo na štruktúre deja a rozprávania (čo je niekedy celkom užitočné). Mnoho dôležitých udalostí sa deje mimo záberu, v komorných priestoroch a vieme o nich len z rozhovorov. Filmári už viackrát dokázali, že klźanie od dialógovej scény k ďalšej sa dá realizovať napínavo a bez toho, aby nudilo (Na dotyk, Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Oleanna, Anjeli v Amerike), ale scény v Profesionálnej manželke sú často bez zámeru a bez pointy, ktorá by diváka motivovala sústrediť sa na pokračovanie mocenského boja medzi manželmi navzájom.

Divadelná hra často speje ku katarzii a vyvrcholeniu, každá postava sa určitým spôsobom dočká vlastného záveru, no tu táto gradácia chýba. Napríklad už len postava titulnej manželky je tak nejednoznačná a jej vývoj nepredvídateľný, že som s ňou stratil akékoľvek sympatie. Nemyslím si, že mnohí slávni herci na čele s Catherine Deneuve predviedli svoje životné výkony, čo platí aj pre Gérarda Depardieu. Svoj komický potenciál paradoxne najviac využil "zúfalý" vynervovaný manžel s tvárou Fabrica Luchiniho.

Režisér Ozon bohužiaľ tentoraz stratil aj vôľu šokovať, alebo hlbšie preniknúť do psychológie svojich postáv. Titulná manželka síce neskôr ukáže svoju morálne kontroverznejšiu tvár (čo sa vernosti týka), ale režisér tomuto konfliktu nevenuje dostatok pozornosti.

Nápaditá staromódnosť titulkovej sekvencie a štylizácia prvých scén do akéhosi sitcomu zo sedemdesiatych rokov ma správne naladili na riadne korenistú a sarkastickú komédiu, možno inteligentnejšiu paródiu. Bohužiaľ, nedočkal som sa. Pozitívnou by som hodnotil hlavne hudbu, ktorej sa tento výsmešný prvok doby minulej darí navodzovať počas celej stopáže. Profesionálnu manželku by som však hodnotil ako dejovo veľmi zmätený film s niekoľkými peknými nápadmi a hláškami, ale s nízkou kondenzáciou humoru na úkor ucelenosti, čo z neho robí nudné, pomaly sa vlečúce predstavenie, ktoré mohlo skončiť o trištvrte hodinu skôr a nič by sa nestalo. Pritom si myslím, že už len zo samotného námetu a patetického obdobia sedemdesiatych rokov sa dalo vyťažiť trikrát viac.

Potiche (Francúzsko, 2010, 103 min.)
Réžia: Franćois Ozon. Námet: Pierre Barillet, Jean-Pierre Grédy – rovnomenná divadelná hra. Scenár: Franćois Ozon. Kamera: Yorick Le Saux. Strih: Laure Gardette. Hudba: Philippe Rombi. Hrajú: Catherine Deneuve, Gérard Depardieu, Fabrice Luchini, Karin Viard, Jérémie Rénier, Judith GodrŹche, Sergi Lopez