1.0

Filmová recenzia

Černobyľská jadrová elektráreň vybuchla v roku 1986. Rádioaktívny mrak pohltil východnú Európu, jeho vplyv na zdravie obyvateľov tohto územia asi nebude možné zmerať (podotknúť treba, že zasiahol aj Slovensko) – už malé dávky radiácie totiž môžu spôsobiť výskyt rakoviny, alergie a iných chronických chorôb. Nový americký horor Černobyľské denníky tak môže pôsobiť v našich kinách bizarne. Na jednej strane rozsiahla katastrofa, na strane druhej skazený polotovar.

Štvorica mladých Američanov Chris, Paul, Natalie a Amanda sa stretáva v Kyjeve počas potuliek Európou. Bláznivý nápad navštíviť mestečko Prypiat, kde sídlila Černobyľská elektráreň sa mení na realitu, keď spoznajú vojaka Uriho. Skupina posilnená o ďalšiu dvojicu sa vydáva na nebezpečnú cestu. Prekonávajú hranice uzavretého územia a potulujú sa po opustených budovách. Auto sa im však pokazí a sú nútení prenocovať na strašidelnom mieste s čudnými zvukmi za oknom.

„Hororom nie sú mutanti ohrozujúci turistov, ale efekt, ktorý Černobyľ zanechal na životoch miliónov ľudí,“ vyjadrila sa americká organizácia Friends of Chernobyl Disaster. Keby si aspoň producent a spoluscenárista Oren Peli (Paranormal Activity) s kolegami dali záležať a nakrútili strašidelný, paralyzujúci film s objektívne zachytenými reáliami. Lenže splodili filmovú katastrofu pre inteligentného diváka – teda, ak sa slovo „katastrofa“ spája s niečím zásadným, nečakaným, tak to nie je prípad Černobyľských denníkov. Vlastne ťažko by sa asi v publiku našiel jediný divák, ktorého by neponorila do nudy mozaika stupídnych klišé. Aspoňže trvá tak krátko. Hlavné postavy sú scvrknuté na nebojácneho dobrodruha, zamračeného skeptika a dve neurotické slečinky, čo vrieskajú už len, keď sa natriasa auto. Cestovateľská vášeň je znázornená sústavným fotením a nakrúcaním (napríklad v situácii, keď hrdinov unášajú mutanti).

Hudobná zložka (Diego Stocco) pozostáva z kovových elektronických zvukov a skutočne otravného buchotu. Ryba sa pohne o milimeter, bum, všetci naokolo vyskočia. Muž strčí ruku do vody, strhne sa, bum, všetci kričia hrôzou. Prekvapila jedine scéna s medveďom. Film však zjavne naznačuje, že rádioaktivita spôsobuje kanibalizmus a (spoiler) retardáciu, keďže sa zmutovaní pacienti vracajú na miesta, kde ich radiácia môže znova zasiahnuť. Jediný adrenalín divák zažije iba, keď sa rozčúli. Koho dnes presvedčí, keď sa mládež žijúca v symbióze s Facebookom, Foursquare, Twitterom a mobilmi napojenými na GPS cíti byť uväznená vo vnútrozemskej krajine? Autá opäť neštartujú a nastáva tradičný „scooby-doo“ paradox – Niečo nás naháňa, tak sa rozdeľme. Strašiaci sa schovávajú v tme a tak sa veľmi ani niet čoho báť. Akurát brakového príbehu a lacného spracovania.

Zúfalosť poslednej polhodiny filmu neplynie z beznádejnej situácie hrdinov, ale rozpačitých pokusov hlúpy dej vygradovať – pobehovanie a vrieskanie v sprievode jedného svetla pripomína tieňové divadlo. Najsmutnejšie však je, keď režisér Černobyľských denníkov Bradley Parker v rozhovore povie: „Mestečko Prypiat je jedným z hrdinov filmu,“ a v skutočnosti tvorcovia Ukrajinu ani nenavštívili – celú frašku totiž nakrútili v Maďarsku a Srbsku. Niečo podobné, ako keď Eli Roth prezentoval české reálie (Český Krumlov) ako Slovensko v Hosteli. Tu však podobnosť oboch „hororových skvostov“ bohužiaľ nekončí.

Chernobyl Diaries (USA, 2012, 90 min.)
Réžia: Bradley Parker. Námet: Oren Peli. Scenár: Oren Peli, Carey Van Dyke, Shane Van Dyke. Kamera: Morten Søborg. Strih: Stan Salfas. Hudba: Diego Stocco. Hrajú: Jonathan Sadowski, Devin Kelley, Jesse McCartney, Olivia Taylor Dudley, Nathan Phillips, Ingrid Bolso Berdal, Dimitri Diatchenko