SHUN LI A BÁSNIK

Tomu zodpovedá aj nekašírovaná štylizácia, kedy všednú atmosféru filmu buduje najmä voda v jej rôznej podobe ako živel spájajúci hlavné postavy: ťažké dažďové mraky, hmla nad zátokou, kanálmi. Prevažne sychravé počasie ako súčasť zázemia spolupracuje s ideou súperenia o prijatie v novom, cudzom spoločenskom a ekonomickom priestore. Zároveň štylizácia filmu vyhovuje hereckému uchopeniu hlavných postáv, osobitne Zhao Tao, dvornej tvári čínskeho režiséra Jia Zhangke (I Wish I Knew, Dotyk hriechu). Jej zvyčajná rola pozorovateľky sa snúbi s postavením Shun Li ako baristky, jej jemná mimika emócie, ktorú si vie udržať i v dlhších, detailnejších záberoch zas ladí s „básnikom“ Radu Šerbedžija.

Pokiaľ by sa Shun Li a básnikovi dalo niečo výraznejšie vytknúť, je to nedotiahnutosť dvoch z vedľajších postáv, ktorým predsalen pripisuje väčšiu váhu - xenofóbneho Devisa a ďalšej čínskej dievčiny Lian. Devis sa zo všeobecného hulváta, ktorý len pije, kšeftuje kto vie s kým a čím, nestará sa o rodinu, priprudko mení na úzko zameraného buriča proti „čínskej mafii“, osobitne proti Shun Li a jej priateľstvu s Bepim, rybárom ako jej otec. O Lian, zdieľajúcej so Shun Li, sa naopak nedozvieme dokopy nič, rozhodne nie dosť na to, aby bola aspoň trochu zaujímavá.

Celkovo sa však film výrazne nelíši od zručne realizovaných fiktívnych príbehov ukotvených niekde v dokumentaristickej, a (nielen) v prípade Segreho aj sociologickej skúsenosti. Tematicky je rozhodne zaujímavý a stojí za zamyslenie. Predsalen, hoci Čína deklaruje prudký pokles potreby ekonomickej migrácie jej občanov už od polovice 90. rokov, nie je tento pokles nejako citeľný, naopak, pridáva sa ku nemu ekonomická migrácia „vyššej úrovne“, kedy migruje nie vrstva, ktorá v domácom priestore nevie nájsť uplatnenie a živobytie, ale vrstva obchodníkov a finančníkov v rámci čínskej politiky vo vzťahu k medzinárodného obchodu.


Io sono Li (Taliansko/Francúzsko, 2011, 98 min.)
Réžia: Andrea Segre