MOJA VLASŤ |
MOJA VLASŤ |
Alžírsko je doteraz vo Francúzsku nepopulárnou témou – nielen kvôli mimoriadne krvavej vojne trvajúcej vyše 7 rokov (1954-1962), ale aj dramatickej situácii spojenej s imigráciou – arabské štvrte sú totiž nebezpečným miestom na nočnú prechádzku. O verejnú diskusiu ohľadne svojej domoviny sa kedysi pokúšal spisovateľ Albert Camus napríklad aj svojim slávnym románom Cudzinec.
Do africkej krajiny, zeme predkov, pocestoval aj francúzsky režisér Mohamed Hamidi celovečerným debutom Moja vlasť – avšak iba poeticky, keďže alžírske lokácie sa hanebne natáčali v Maroku. Scenár napísal už v roku 2005, avšak podobne ako hrdina príbehu, aj Hamidi odcestoval kvôli osobným dôvodom do Alžírska – natáčať začal neskôr povzbudený hercom Jamelom Debbouzem, ktorý film aj produkoval.
Farid je študentom práva a synom rodičov pochádzajúcich z Magrebu. O ich rodisku toho vie málo, v skutočnosti sa o svoje korene ani nezaujíma, avšak má napríklad problém otcovi povedať, že si našiel francúzsku priateľku. Ten však náhle ochorie, keď dostane nepríjemnú správu: dom, ktorý pre svoju rodinu vybudoval v Alžírsku sa chystajú zhabať tamojší úradníci pre verejné účely. Je teda na Faridovi, aby sa pokúsil byrokratov prehovoriť. Po prílete na územie stretáva svojho príbuzného a zároveň menovca, aby mu pomohol sa zorientovať v miestnej kultúre.
„Film je významne inšpirovaný mojim životom. Skutočne mám bratanca, ktorý sa volá rovnako ako ja a vždy chcel prísť do Francúzska. Ak by jeho otec odišiel namiesto môjho, naše situácie mohli byť obrátené. Je skutočne tragické, koľko mladých ľudí v Alžírsku nemôže cestovať,“ vyjadril sa autor / režisér o príbehu pre denník Libération. Na rozdiel od spomínaného Camusovho románu, však Hamidi obdivuhodne kĺže po povrchu niekoľkých zaujímavých námetov.
Občas sa pokúsi o rozpačitý vtip, inokedy sa snaží zachytiť peknú panorámu a navodiť meditatívnu atmosféru, neskôr zobraziť tiesnivú beznádej hlavného hrdinu – je to tak práve nevyrovnanosť, ktorá krátkemu filmu (85 minút aj s titulkami) podráža nohy. Najčastejšie sa ponára do gýčového konfliktu jedinca s rozdielnou kultúrou, aký sme videli mnohokrát predtým. Možno bolo Hamidiho cieľom nepopulárnu tému natočiť populárne, možno po vzore jeho obľúbenca Scorseseho. Ponúka sa však paralela cudzinca, ktorý nepatrí do žiadneho žánru a nedokáže nájsť svoju identitu.
Režisér na druhej strane uspel vo vyjadrení zvláštneho paradoxu, čoraz rozšírenejšieho v dnešnej internacionálnej spoločnosti. Aj keď je ťažké štatisticky zachytiť emigráciu, Slovensko opúšťa každoročne významný počet obyvateľov – za prácou, vyššou životnou úrovňou, lepšími podmienkami na podnikanie či kvalitnejším štúdiom. Stane sa zahraničie ich domovom? Nájdu si tam priateľov, partnerov, ubytovanie, postupne sa prispôsobia. Stačí to? Nie je domovom miesto, kde žili naši predkovia? Nemáme k nemu napriek zlyhaniam vytvorený zvláštny, až takmer vrodený vzťah?
Hlavný hrdina Mojej vlasti zrejme netušil, čo v Alžírsku objaví. Že ho chudoba, zaostalí krajania a všadeprítomná ľahostajnosť očaria. Scenáristicky vykonštruovanými okolnosťami sa stáva „cudzincom vo v území svojich predkov.“ Nemožno povedať, že by film bol natoľko hlboký, aby sa podrobnejšie zaoberal vzťahom Farida s jeho koreňmi, zaujímavé otázky sa mu však podarilo načrtnúť bravúrne. Originálny názov „Né quelque part“ – „Narodený niekde“ ilustruje snahu emigrantov a ich potomkov zabudnúť na kultúru, ktorá ich sklamala. Budú však vôbec niekedy schopní prijať identitu cudziny? Bude ich cudzina schopná prijať za vlastných?
Né quelque part (Alžírsko/Francúzsko, 2013, 85 min.)
Réžia: Mohamed Hamidi. Scenár: Mohamed Hamidi, Alain-Michel Blanc. Hrajú: Jamel Debbouze, Tewfik Jallab, Abdelkader Secteur