MIESTA

Kameňom úrazu je scenár a prílišná neujasnenosť zámerov. Snaživo ťahá za nos, podnecuje špekulácie a (dosť nešikovne) vytvára tajomnú atmosféru, tento pokus by nebol zlý, keby mal scenárista náskok a divák by jeho zámery neodhalil. Vývoj postáv je nepravdepodobný, ich motivácie a konanie sú rozpačité, nedovoľujú nám stotožniť sa. Tvorcovia sa neustále usilujú o nepredvídateľnosť, vytvárajú zvláštne „choré“ vzťahy a neurčité vzájomné postoje postáv, z čoho vyvstáva obrovský konštrukt a nemožno mu uveriť. Sami bránia divákovi, aby sa do ich hry s „osudom“ zapojil... Jednotlivé scény sú nedotiahnuté, pôsobia zbytočne, dej akosi negraduje, po čase začne byť ťažkopádny a nudí. Narácia je síce plynulá, neobsahuje odbočky, ktoré by odpútavali pozornosť od hlavnej línie, no sú často zbytočné a neopodstatnené (napríklad záhada s fotografiou a podobne).

Hlavnou postavou je Adam, ústredným je jeho vymedzenie sa voči Anne, Marekovi, ale i starému otcovi, ktorý pred vnukom prizná krutú pravdu (táto dejová línia pôsobí umelo, okolnosti a detaily sú nereálne). Sledujeme i vývoj udalostí v rodine, jeho vzťah s otcom, alkoholikom. Adam sa „zapletie“ do konfliktu s Anniným otcom, táto postava má temnú minulosť, je nositeľom napätia a hlavnou príčinou konfliktu, je potenciálnou zbraňou, ktorá skôr či neskôr vystrelí v neprospech Adama a Mareka...

Príbeh sa snaží prehovárať vlastným jazykom, inovovať, no spracovanie motívov je ťažkopádne, tvorcovia neúnavne zdôrazňujú „závažnosť“ témy umelou dramatizáciou- násilnými scénami (ako príklad možno uviesť využitie ošúchaného „triku“ v podobe priloženej zbrane k hlave hlavného hrdinu, ktorý pôsobí ako obrovské klišé) a patetickými dialógmi. Je na mieste konštatovať, že film v mnohých prípadoch využíva prvoplánové ťahy. S pomocou gýča (alkoholizmus, pomsta, milostný trojuholník, fatálna láska) sa snaží vyvolať ľútosť, strach, úzkosť, na postavy nabaľuje nepravdepodobné a nepresvedčivo nesúrodé prvky, ktoré majú spoločného menovateľa a tým je nešťastie. Táto zmes pôsobí ako citové vydieranie diváka (skok z nebezpečne vysokej skaly, veľká koncentrácia trpiteľov z rozvrátených rodín, alkoholizmus,...). Rozuzlenie príbehu nekorešponduje s rozohranou drámou, smrť blízkeho je obohratou scenáristickou „barličkou“ dovoľujúcou („posilnenému“) hlavnému hrdinovi, ktorý si všetko „odtrpel“, pokojne opustiť miesto...

Réžia je vyzretá, Špaček je absolútne presný a dominantný vo vzťahu k hercom, ktorí sú minimalistickí a ich výkony sú presvedčivé. Filmu sa miestami podarí odpútať a preženie sa ním svieži humor (najmä v prvej tretine filmu). Škoda, že nepofukuje častejšie, lepšie by vyvážil strnulosť a ukázal by život komplexnejšie, z oboch strán, popri smutnej i tú radostnú.