|
8 ½ |
8 ½ |
„Nemám čo povedať a zároveň chcem povedať všetko.“
Guido Anselmi
Film 8 ½ je poctou filmovému umeniu, zároveň je úprimnou spoveďou významného talianskeho režiséra Federica Felliniho, ktorý sa ocitá na pochybnom bode a potrebuje zastať, pozrieť sa späť. Fellini okrem toho, že bilancuje svoje doterajšie počínanie osobné i profesionálne, nerobí konkrétne „výpočty“, sny, túžby a obavy spája do nadrealistických metafor, plynule prechádza z retrospektív do fantazijných výjavov hlavného hrdinu, jeho svet je silne subjektivizovaný. Felliniho obrazy strateného a znovuobjaveného sveta asociatívne vedú diváka, vytvára profil Guida Anselmiho, za ktorého sa sám skrýva. Režisér sa vyznáva z pocitov márnivosti, svojich túžob, snov, padá pred nami na kolená.
Som práve ja hodný toho, aby som prehovoril k toľkým ušiam? Som hodný toho, aby sa na mojich nejasných predstavách, myšlienkach a túžbach podieľalo toľko tvorivých síl, toľko úbohých otrokov, aby som ďalej šíril požiar svojho zmätku...? Čo ak otvorím ústa a zostane ticho..? To sú prirodzené obavy samotného režiséra i hlavného hrdinu Giuda Anselmiho, režiséra, ktorý stratil hlas a nie je schopný natočiť ďalší film. Fellinimu sa podarilo zúročiť svoje obavy, svoju tvorivú krízu paradoxne obracia na vrchol a filmom 8 1/2 dokonca prekonáva významný a oceňovaný titul Sladký život. O ňom bol sám presvedčený, že je jeho najväčším úspechom, od ktorého bude smerovať len cesta nadol.
Fellini je hravo dadaistický, až rozkošnícky sa „kochá“, na okamih sa stáva opäť dieťaťom a uvoľnene púšťa svoju fantáziu na dlhú jazdu, stiera priepasti medzi tým čo je, čo bolo, bude, môže byť... Guidove spomienky i fantázie sa snúbia v jednom dlhom tanci, tanci, ktorý je tak skutočný, trpký i sladký zároveň, napokon však ustane a nezanechá nič iné, len povinnosť zmieriť sa so všetkým, s tým, čo dobrovoľne i nechtiac vybudoval, zrútil, aby vstal z podlomených kolien a prijal svoju prostotu.
|
|
Giudo chce ujsť, no zároveň sa snaží zotrvať, túži napraviť ruiny svojich snov, roztrhaných vzťahov, zjednodušiť svoj stav, oprostiť sa od všetkého, čo ho zväzuje a zároveň sa zaviazať ešte väčšmi k životu, ktorému je naveky dlžný. Dospieť k prostej pravde tohto cirkusu..
Je predurčený zraňovať, byť milovaný a zároveň oddane ľúbiť, nútený potrebovať ľudské teplo a zároveň trpko túžiť po upokojujúcom chlade samoty. Fellini je milovník života, zložitá tvorivá osobnosť, ktorá je vo svojej podstate prostým trpiteľom, navonok sila riadiaca masy, vo vnútri hravý chlapec, skúšaný veľkým vesmírom.
Felliniho postavy sú kultivovaní darebáci, smotánka, ktorej úprimne a drzo dvíha sukne, ženy, deti, muži, kňazi, námorníci i kurtizány, všetci sú márniví, túžia byť milovaní, obdivovaní a plniť si svoje sny, veľkolepo to tu predýchať až do samého konca a ešte ďalej. Fellini odhaľuje a analyzuje formotvorné momenty vlastného detstva, prísna katolícka výchova, tradičná súdržnosť početnej talianskej rodiny, rodné Rimini, so všetkými jeho chuťami, vôňami, mamami, mäkkými pohľadmi, jeho tempo udávajú predovšetkým ženy, ženy ktoré obdivuje, zraňuje, potrebuje, ženy ktoré ho naučili vnímať svet a prijímať ho plným priehrštím, ženy všetkých tvarov, vôní i pováh, všetky majú Guidovu lásku, všetky trpia jeho nerozhodnosť a rozpoltenosť, jeho snahu o nezávislosť, snahu pohltiť toho čo najviac a v čo najkratšom čase. Guido je unavený vstrebávaním, odmlčaný chce redukovať svoje slová na holú podstatu, kto som ja a kto sú všetci títo ľudia okolo môjho hrobu?
Prísna katolícka výchova vysvetľuje Guidov „pokorný“ postoj voči cirkevným hodnostárom, no v živote sa správa práve naopak, je tým nezbedným chlapcom, presne takým aký bol v časoch bezstarostného detstva v rodnom Rimini. Fellini si spomína na svoj prvý hriech i na nezmyselnosť trestu, ktorý mal umlčať jeho zvedavosť.
Kamera je v neustálom pohybe, centrom je Guido, ktorý sa objektívu nestratí ani na okamih, Fellini štylizuje s maximálnym vkusom, hromadné scény, či choreografické „predstavenia“ sú režírované zručne, Fellini je perfekcionista a jeho silná osobnosť vládne absolutisticky. Herci pod Felliniho rukami idú nad rámec svojich síl a hudba Nina Rotu výborne dotvára cirkusantskú poetiku.
|
|
Spolu s Guidom sme v nepretržitom prievane, zmätení z nerovnováhy, nepohodlne sa hniezdime, pretože dusná existenciálna tiaž a bezvýchodiskovosť naznačené v úvodnej scéne, v Guidovej nočnej more, sa postupom príbehu nabaľujú a dusia hrdinu, ktorý je v poslednom momente ušetrený svojho konca, unavene sa podvolí, zmierený s neúspechom prizná sa svetu so svojím zlyhaním. Vstávame z mŕtvych spolu s ním, obrodení katarznou silou dopátrame sa prostoty sveta, životného údelu, ktorý je abstrakciou krásy a my otrockými katalyzátormi svojej neutíchajúcej tvorivosti, šumu a hmýrenia.
Guido Anselmi je zalepený sekrétmi svojho sveta, ohučaný životom, stojí na križovatke tvorivých síl, sužovaný autorskou a tvorivou krízou, skepticizmom. Fellini sa rozhodol zastať si na svoj vlastný prah po tom, ako dosiahol zdanlivo najväčší úspech svojej kariéry, ale cíti potrebu ospravedlniť sa, vrátiť sa k dôležitým osobným momentom a zvečniť ich tak, ako to vie najlepšie, na filmovom plátne.
Skladá zbrane a žení sa so svetom, v spoločnom bielom tanci, vo víre farebných cirkusových tónov. Guido je súčasťou svojho sna, reťaziac sa pochytaní za ruky tvoria akýsi nesúrodý cyklus zmätku, ktorý nazývame životom...
Pre film 81/2 určite neplatí, že Federico Fellini nevie, čo by svojim divákom odovzdal, ba naopak jeho premyslený koncept filmu vo filme prepája všetky roviny autorovho vlastného vesmíru a odovzdať sa mu, je nezabudnuteľným zážitkom.
Otto e mezzo (Francúzsko/Taliansko, 1963, 138 min.)
Réžia: Federico Fellini. Scenár: Federico Fellini, Ennio Flaiano. Hrajú: Marcello Mastroianni, Anouk Aimée, Claudia Cardinale
