6.0

Filmová recenzia

Recenziu zverejňujeme v súvislosti s úmrtím Milana Lasicu vo veku 81 rokov. Počas vystúpenia s orchestrom Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom štúdiu L+S v nedeľu 18. júla odpadol a už sa ho nepodarilo oživiť.

Peter prežívajúc svoje detstvo v totalitnom Československu neskorých 60. rokov, je nespravodlivo odlúčený od rodičov, ktorí pred časom emigrovali na Západ. Jeho tútormi sú starí rodičia, na Petrovo šťastie, liberálni “buržuji”. Tí spolu s vnukom živia vieru v to, že ostnaté drôty na pohraničnom priechode budú jedného dňa minulosťou. No kým sa tak stane, Peter vo svojom zajatí prežíva vlastné trampoty takmer rovnako, ako deti demokracie.

Východisková situácia tvorená základnou premisou: syn emigrantov čakajúci na návrat rodičov, ktorí žijú v blahobyte západu, zatiaľ čo on je konfrontovaný s nelogickými a nespravodlivými nariadeniami systému, je potenciálne nosná a predstavuje podhubie pre vznik silného príbehu. V prípade filmu Rukojemník však naráža scenár na isté úskalia. Hlavným problémom je nedostatočné hrotenie konfliktu, oberajúce film o dynamiku a napätie. Dráma sa lenivo prevaľuje a epizodická forma len zriedka kedy prináša vynaliezavé riešenia, či zvraty. Prvky sú nalinkované vlažne, bez výraznejšieho nápadu.

Medzi jednotlivými motívmi prevládajú výjavy z hrdinovho života bežné, až banálne, čo síce odzrkadľuje “pocit” reality, postavy sú v celku autentické, no v istých momentoch príbeh “zhrčkavie” a pôsobí vykonštruovane. Jednoducho stráca prirodzene živý rytmus dýchania a divák sa nechtiac pristihne pri myšlienke (či skôr pocite), že by chcel dostať viac…

Prvá láska, školské šarvátky, priateľstvo, smrť, nezmyselné odlúčenie od najbližších, či iné čriepky, tvoriace základnú výbavu detstva, sú zobrazené s dôrazom na detail. Je vidieť, že autori do diela vkladajú seba, no chýba váha, ktorou by zvýraznili aspoň jeden z motívov. Okolo hlavného hrdinu všetko akosi presviští bez výraznejšieho otrasu, ktorý by v divákovi zarezonoval a dal príbehu zmysel. Zostáva tápať v tematickej neujasnenosti spoliehajúc na to, že diváka zaujme “dejovosťou”, či akciou, navyše bez výraznejšieho emocionálneho presahu, či napätia.

POZOR, ČASŤ NASLEDUJÚCEHO TEXTU OBSAHUJE ANALÝZU PRÍBEHU. SPOILERS

Zásadným zvratom v príbehu je návrat rodičov, ktorí prídu pre syna, no podarí sa im to odrazu akosi príliš ľahko. Situácia bola predsa tak vážna, že pred emigráciou museli syna nechať na Slovensku a dlhé obdobie nemohli krajinu navštíviť… Tento bod zvratu pôsobí ako scenáristické naliehanie vopred naplánovanej príbehovej kostry. Tá sa v druhej polovici zhutňuje a epické “historky” strieda dôslednejšia koncentrácia na konflikt, čím získava film výraznejší ťah, no ani to nezahojí jeho celkovú rozsypanosť.

Tiež odhalenie “utajovaného” súrodenca bez akejkoľvek prípravy vyskočí takmer v poslednej tretine príbehu ako “náhodný” zvrat, slúžiaci v konečnom dôsledku, len ako “umelo” vyvolaný rozpor medzi chlapcom a starými rodičmi. Tým dáva autor príbehu veci do pohybu a ústi k postupnému uzavretiu vedľajšej dejovej línie - “vojna” s čiernogardistami… Naopak motív s vypustenou líškou, či “nezastrelený” spolužiak, sú vhodne zvolené, príbehu dodávajú šťavu a prekvapia scenáristickou vynaliezavosťou. Škoda len, že takýchto momentov nie je v príbehu viac..

Vopred pripravené zbrane poslušne vystrelia, scenár je logicky presný, jemne symbolický, no chýba mu výrazný ťah, ktorý by zdôraznil dôležitosť a posilnil drámu. Tá sa vláčne rozplýva v nepravdepodobných motiváciách, či umelo “nasadených” postavách, ktoré zázračne rozriešia situáciu (rodičia, či dobrý český major,..).

Kúzelne atmosférická poetika Felliniho dospievania v Rimini (Amarcord), či vynaliezavá hravosť, s akou sa “detského pohľadu” na život v neslobode chopia balkánski režiséri ako Markovič (Tito a ja), Paskaljevič (Klamlivé leto 68), či Emir Kusturica (Otec na služobnej ceste), sa vo filme Rukojemník nenachádza. Detskí hrdinovia spomínaných filmov vyrastajú v totalite a predstavujú akýsi náznak optimizmu v spoločnosti, ktorá pre nich nemá pripravenú ružovú budúcnosť. Ich sviežosť a nedotknuteľnosť predznamenáva východisko, deti dokážu vynachádzavým spôsobom obísť dospelých. Práve tí sú tvorcami nezmyselných zákazov a nariadení.

Nvotov film pracuje s týmito náznakmi, avšak nevyhne sa klišé prvkom, neustále sa opakujúcim v obdobných retro filmoch, či vo filmoch zobrazujúcim detský svet. Postavy sú zväčša archetypmi, triedny hlupáčik, bifľoška, triedni grázli predstavujúcu pre hlavného hrdinu hlavný prísun “nebezpečenstva”. Pričom vo filme predsa len absentuje významnejší záporný živel, ktorý by vznietil napätie, také, aké by vyplynulo z logiky deja. Neopodstatnená a “zbytočná” krutosť v podobe rovesníckej rivality je slabá na to, aby uniesla celovečerný film. Ten sa miestami zakope v hluchom ukazovaní toho, “ako sa vyrastalo v totalite”, navyše bez výraznejšieho nápadu.

Jednotlivé prvky sú síce živé, no prevažne len konštatujú reálie a stav hlavného hrdinu. Ako literárne dielo (rovnomenná predloha Petra Pišťanka) je príbeh nosný, no ako dramatická jednotka stroskotáva, jednoducho absentuje náboj, hnací motor…

Film skĺza k stereotypom čím neodškriepiteľne prikladá ruku k vytváraniu “pupendo” žánru. Známe prvky svojským komponovaním do deja spoluvytvára, okrem toho ich rozširuje o nové, čím obohacuje základňu žánru. Nový česko-slovenský titul nahliada na neslobodu zo zorného uhla detí a tým dáva mnohokrát zobrazenému obdobiu totality celkom nový rozmer. Má potenciál svojím láskavým humorom, či neodmysliteľným optimizmom vyvolať v divákovi pozitívne emócie. Detstvo je aj napriek všetkým okolnostiam - zázrakom, ktorý sa už nikdy nezopakuje, jeho ideál je posvätný a je správne zachovať si túto predstavu hoci aj v zjednodušenej forme.

Rukojemník (ČR/SR, 2014, 102 min.)
Réžia: Juraj Nvota. Scenár: Peter Pišťanek, Marian Urban. Kamera: Diviš Marek. Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská. Hrajú: Milan Lasica, Libuše Šafránková, Ondřej Vetchý, Richard Labuda, Szidi Tobias