CESTA NÁDEJE |
CESTA NÁDEJE |
Tohtoročná kinojar bude zaujímavá, do réžie sa pustili aj skvelí herci ako Alan Rickman či aktuálne Russell Crowe. Rysuje pestrý príbeh na netradičných miestach a nie príliš frekventovanom období.
Zatiaľ čo tragédiu druhej svetovej máme vo filmografii zmapovanú, prvá napriek fascinujúcim bodom v krviprelievaní (použitie tankov, yperitu, vybrané bitky) toľko pozornosti nedostáva. Ale teraz sa dostaneme do roka 1915 a bitky pri Gallipoli; tu padli desiatky tisíc mužov a medzi nimi traja synovia Connora. I po štyroch rokoch otec trúchli a v Austrálii žije s manželkou. Keď utrápená mama padlých synov zomiera, vydá sa Connor do Turecka, nájsť synov a pochovať ich vedľa matky. Putovanie na Gallipoli je ťažké, mín, hrobov i dôstojníkov je tu príliš, ochoty či porozumenia pre jeho misiu málo.
Vzhľadom na tempo i predkladané témy však nejde o ľahké pozeranie. V tomto príbehu je tragédia až na prvom mieste a štipky nádeje sa objavia akurát v poslednej tretine. Smrť i napätie číhajú na každom kroku, takže Connorova cesta je aj dostatočne napínavá a najmä relatívne nepredvídateľná, čo je na dnešné filmové pomery takmer vzácnosť. Skutočne nepíšem viac, aby ste sami zistili, že o hodinu sa môže Cesta nádeje dostať na iné miesta, s odlišnými vyústeniami. Občas si pomôže náhodou, inokedy je to skrátka neuveriteľný mix, ktorý sa mohol v určitej verzii stať. Všadeprítomnosť smrti je element vhodne využitý – a neustále flashbacky k bitke pri Gallipoli dajú priestor krutej vojnovej vrave, ktorá ústi do srdcervúcich momentov. Prekonať vojaka Ryana nemusí, ale sugestívne scény rozhodne má.
Cesta nádeje je navyše úmyselne poskladaná z temných i svetlých scén. Sú tu mnohé (občas málinko gýčové) západy slnka, odchody v diaľke, ale súčasne aj milé scény z Istanbulu, ktoré skutočne vzbudia trochu tej nádeje, kým nepríde ďalšia rana osudu, strata či hrozivá neprávosť. Niektoré scény zmäkčí pôsobivá hudba či dobrý záber kamery, ale celok príliš na pozitívnu nôtu nehrá. Rozhodne to nie je romantický film na rande, ale skôr ťažšia dráma, ktorej pridáva na vyznení aj celkovo pomalšie tempo.
Russell Crowe však režíruje seba celkom šikovne a neraz sa hrá s mnohými scénami naraz. Tu núka flashback, tam určitú víziu, inokedy skúša prechod z rovnakého miesta do minulosti. Má tu pokojné scény, hnusnú vojnu či akčné prepady, ale aj slnkom zaliate raňajky v istanbulskom hoteli. Pomáha si aj dobrými hercami – Jai Courtney v epizódnej roli nesklame, Olga Kurylenko veľa priestoru nemá, ale jej rolička je pamätná a zobrať množstvo neopozeraných tvári bol dobrý krok.
Cesta nádeje mi čiastočne pripomína Nezlomného či vlaňajšie Koľaje osudu v pomalšom rozprávaní, no kompenzuje ich neopozeranými miestami, posunmi v príbehu a má čosi do seba aj v tom, že za 111 minút ťažšej drámy som sa nepozrel na hodinky ani raz. Čo je malé, ale výrazné plus v celkovom vnímaní tohto typu filmov. Ťaži vás, púta vás, ale drží v pozornosti.
The Water Diviner (Austrália/Turecko/USA, 2014, 111 min.)
Réžia: Russell Crowe. Scenár: Andrew Knight, Andrew Anastasios. Hrajú: Jai Courtney, Russell Crowe, Olga Kurylenko