7.0

Filmová recenzia

V čase, keď filmový svet ešte nechyroval o Divokom Djangovi či o 12 rokoch otrokom, v hlave maďarského režiséra Szabolcsa Hajdu už zrela myšlienka nakrútiť film o mužovi, ktorý padol do pasce sľubov otrokárov. Inšpirovaný poviedkou Sándora Tara „Dom na okraji mapy“ a aktuálnym problémom novodobého otrokárstva spracoval nepohodlnú tému zneužitia človeka na pozadí maďarských reálií.

Maďarská pusta sa stala dejotvorným činiteľom udávajúcim tón i atmosféru westernu, aký doposiaľ v týchto zemepisných šírkach nevznikol. Minimalistické prostredie nekonečnej trávnatej roviny sa štýlovo snúbi s putovaním mlčanlivého muža tmavej pleti za vidinou lepšej budúcnosti. Nejasné okolnosti jeho cesty na miesto, ktoré je na míle vzdialené jeho pôvodu i kultúre vzbudzujú zvedavosť pozorovateľa na plátne i pred ním. Na úteku pred minulosťou sa túži skryť a adaptovať na mieste, ktoré však preňho dôstojný priestor nenájde.

Mirage je prelud a fatamorgána dobre známa obyvateľom pusty. Hlavný hrdina spozná jej zradný charakter i povahu osadenstva, ktoré ovládlo farmu, kde hľadal útočisko. Podmienky, aké sa mu ponúkajú na tomto Bohom zabudnutom mieste, nemieni akceptovať a je rozhodnutý vzoprieť sa. Odmieta sa zaradiť medzi otrokov, ktorí už nepripomínajú ľudské bytosti, ale len ich panoptický odraz.

Nezmieriteľný hrdina Francis stojí uprostred snímky využívajúcej klasické postupy westernu, no vplyvom viacerých elementov im dáva nový význam. Spojením zdanlivo nezlučiteľných prvkov, akými sú typické maďarské prostredie, súčasnosť, muž čiernej pleti a otrokársky systém vzniklo dielo postmoderny, ktoré napriek závažnosti témy vyúsťuje v mnohých momentoch do parodickej roviny. Vďaka niektorým vedomým či nevedomým citáciám zo známych westernov účinkuje lepšie ako mnohé žánrovky z krajiny pôvodu.

Ojedinelosť tohto typu filmu navyše so slovenskou účasťou má ambíciu prilákať divákov, no snímku nemožno zaradiť do kategórie diváckych filmov. Štruktúra, dynamika a dejová nejednoznačnosť odradia masového diváka. Náročný divák naopak ocení experiment i pomaly plynúcu fabulu s minimalistickým herectvom Isaacha De Bankolé nevyhnutným pre charakter snímky. Hviezda svetového formátu preniesla ducha Jarmuschových filmov do filmu režiséra Szabolcsa Hajdu, ktorého spolu s Kornélom Mundruczóom a Györgyom Palfim možno označiť ako kráľov súčasného maďarského nezávislého filmu.

Hajdu našiel svoj autorský rukopis, hoci námety jeho snímok sa na seba neponášajú. Bibliotheque Pascal plná Jeunetovskej (Delikatesy, Amélia z Montmartru, Galimatiáš) farebnosti, hravosti, fantázie, ale i melanchólie a Biele dlane o gymnastickom drile vykresľujú príbehy hrdinov v hraničných situáciách, ktorí sa s vypätím síl snažia zlomiť svoj údel. Hajduove drámy o ťažko skúšaných osudoch tentoraz dopĺňa western – eastern formálne rozdelený do kapitol označených symbolmi. Obrazovú symboliku dopĺňa aj práca kamery. Tá patrí spoločne s hudobnou zložkou harmonicky lemujúcou príbeh medzi hlavné kvality. Ženie dej vpred a dáva zmysel nevyrieknutému.

Mirage zrejme nezachutí bezprostredne po zhliadnutí. Je to film, ktorý treba nechať odležať a jeho hodnota vystúpi na povrch. Cítiť z neho čistú, poctivú filmárčinu bez kalkulu, rýchlokvasu či pátosu. Preto si ho netreba nechať ujsť na veľkom plátne, ktoré tento film potrebuje.

Délibáb (Maďarsko / Slovensko, 2014, 99 min.)
Réžia: Szabolcs Hajdu. Hrajú: Isaach De Bankolé, Razvan Vasilescu, Orsolya Török-Illyés, Dragos Bucur, Tamás Polgár, Attila Mokos, Lajos Vörös, Adam Mihál...