|
PO BÚRKE |
PO BÚRKE |
Hirokazu Koreeda je jedným z mála japonských režisérov, s ktorým má slovenský divák šancu stretnúť sa aj v tunajšej kinodistribúcii. Na západe, predovšetkým na festivale v Cannes, sa etabloval svojimi filmami, ktoré asi najlepšie charakterizuje žáner „slice of life“. Azda práve preto je často označovaný za akéhosi nasledovníka Jasudžira Ozua, čo však podľa mňa nie je práve najvýstižnejšie prirovnanie.
Ozu totiž využíval mimoriadne špecifický formálny systém a vytváral v podstate spirituálne filmy. Koreeda má omnoho bližšie ku iným klasikom japonského filmu, ako napríklad Mikio Naruse alebo Jasudžiró Šimazu. S nimi ho totiž nespája len téma rodiny, ale aj kontinuálny spôsob rozprávania a výraznejšia spoločenská kritickosť. Každopádne však Koreeda svojou tvorbou nasleduje jednu veľkú líniu japonskej kinematografie, ktorá významne čerpá z tradičných japonských estetických kategórií. Toto všetko sa do istej miery, hoci menej výrazne než v jeho predchádzajúcom filme Naša malá sestra, prejavuje aj v jeho najnovšej snímke Po búrke.
|
|
V snímke sa „prelínajú“ akési dve línie – rodinná a „detektívna“. Tá detektívna však len dotvára nezodpovednosť, pasivitu a životnú letargiu hlavného hrdinu, ktorý sa dostal do bludného kruhu závislosti. Ostatným a azda aj sám sebe tvrdí, že prácu zobral len ako prípravu pre jeho ďalší román, ale román je v nedohľadne a keď sa mu naskytne možnosť pracovať na mange, odmietne to. Jediným „účelom“ jeho života je teda snaha čo najjednoduchšie a najrýchlejšie zohnať peniaze na ďalšie stávkovanie. Neváha pritom okradnúť ani vlastnú rodinu alebo robiť špinavú prácu pre klientov, ktorí tiež častokrát trpia nejakou neresťou.
Pokiaľ by sa takéhoto námetu chytil slovenský režisér a scenárista, pravdepodobne by sa z toho stal ďalší drsný a depresívny príbeh Bohom skúšaného Jóba. V Koreedových filmoch však všetky tieto veci vyznievajú len tak pomimo. Popri vtipnom a prekvapivo hlbokom švitorení jeho silnej starej matky, sa totiž aj tie najhoršie Rjotové činy akosi stratia. Koreeda navyše nie je nezúčastneným pozorovateľom a ani „tyranským demiurgom“.
Svoje postavy má rád a to asi aj kvôli ich komplexnosti a ambivalentnosti, vďaka čomu sa javia ako skutoční ľudia. To sa prejaví najmä počas príchodu tajfúnu, ktorý je zároveň aj tajfúnom vzťahovým. Tak ako v klasickej japonskej naratívnej tradícii aj tu splývajú ľudské city s prírodou do pevného zväzku. Súčasne s tým prichádza aj katarzia (našťastie nie tá slovenská) a vzájomné zmierenie.
|
|
Koreeda tu opätovne využíva svoje typické postupy, ktoré môžeme vysvetliť práve na konfrontácii s Ozuom. Kým Ozu využíval parametrickú (na štýl orientovanú) naráciu, Koreeda využíva naráciu klasickú, kde nad štylistickými riešeniami (parametrami) dominuje príbeh. Ozu pomocou špecifických kamerových postupov („prázdne“ zábery, strihanie proti osy) výrazne upozorňoval na prostredie, kým Koreeda sa viac zameriava na postavy. Ozu často pracoval s bezčasím, elipsami a opakovaním, tu vidíme pomerne kontinuálny príbeh. Snímka Po búrke je skrátka formálne omnoho konvenčnejším filmom, ako bola vrcholná tvorba Jasudžira Ozuho.
Na druhú stranu však treba na Koreedovom filme oceniť, že tu mapuje jeden z veľkých problémov súčasného Japonska. Na japonských mužov sú obvykle kladené obrovské spoločenské nároky, ktoré častokrát pôsobia zdrvujúco. Niektorí sa na dlhé roky izolujú (hikikomori), iní zomierajú smrťou z prepracovanosti a ďalší zasa končia na okraji spoločnosti – presne ako Rjoto či jeho otec. Ak niečo Koreedu približuje k najväčším klasikom japonského filmu, tak je to jeho schopnosť výstižne a pritom subtílne pomenovať dôležité javy v spoločnosti, navyše ľudsky prívetivým spôsobom.
Umi jori mo mada fukaku (Japonsko, 2016, 116 min.)
Réžia: Hirokazu Koreeda. Scenár: Hirokazu Koreeda. Hrajú: Hiroshi Abe, Taiyȏ Yoshizawa, Kirin Kiki
