|
PRÍŠERÁKOVCI |
PRÍŠERÁKOVCI |
Príšerákovci majú náročnú úlohu: na pohľad vyzerajú ako kópia Hotelu Transylvania a nevyhnutne budú s touto nálepkou bojovať. Nemá zmysel sa tomu vyhýbať, mnohí budú porovnávať už pri vstupe do kina. Je to nesmierne ťažká úloha, ale napokon zistíte, že dej je odlišný a celok funguje inak.
Titulná rodinka totiž nemá podobu monštier hneď od začiatku – žije svoje civilné životy, no pomerne nešťastne. Tatko má ťažkosti v práci, mame krachuje kníhkupectvo, syn je v škole šikanovaný, hoci má obrovský potenciál a dcéra je hanblivá puberťáčka, čo očakáva od života viac, no nevie ako na to. To je spoločný menovateľ, celkovo je rodina nešťastná a bodom zlomu sa stáva ťah Drakulu, ktorý si vyhliadol maminu z rodiny ako potenciálnu partnerku. Pošle Babu Jagu, aby ju premenila na upírku, no zrazu sa menia všetci a kliatba znie jasne: kým nebudú šťastní, ľudskú podobu späť nezískajú.
Prísť na Príšerákovcov a vidieť zrazu rodinu v civile, to je možno v prvých minútach nečakaný fakt. No paradoxne film lepšie funguje v prvej polhodinke, keď sa dostávame pod kožu všetkých postáv, lebo hoci sú pripravené jasne čitateľné archetypy, miestami sú celkom sympatickí a najmä sa diváci s nimi môžu okamžite stotožniť. Platí to pre detí i rodičov. Hoci šikanovaný chalan i nepopulárna baba nie sú vôbec objavné postavy, v rodine majú dobré miesto a pri prepracovaných neúspešných rodičoch je zrejmé, prečo táto rodina zďaleka nefunguje. Nejde iba o komunikáciu, ale aj nálož denných úloh či celkové smerovanie jednotky. Pôvodný názov Štastná rodina azda lepšie popisuje jej cieľ.
|
|
Preto je nevyhnutné, že keď sa film zlomí (a vtedy príde nevyhnutné porovnávanie), máme pred sebou niečo povedomé, videné – ale už nie také svieže. Každý člen dostane inú podobu: Kvázifrankenstein, upírka, múmia i vlkolak, to sú správne monštrá ako zo starých hororov Universalu, akurát prevedené do infantilnej podoby, kde sa mieša to civilné a to nové. Niekto by si chcel trošku užívať podobu, iný vidí v tom iba to najhoršie (tínendžerka sa mení na múmiu, takže body za krásu opäť nezíska).
Od tohto momentu však film nasleduje dve roviny: snaží sa opraviť tú civilnú (čo je dobre) a operuje vo svete strašidiel (čo už tak dobre nevychádza). Sú tu pokusy o akčné i hororové zložky, scenár sa občas odtrhne a chce prekvapiť, najmä v poslednej tretine mu to neraz vychádza, no je to akosi málo. Operovať na troch frontoch sa dá, no nezvláda to každý animák najlepšie – a Štastná rodinka nemá ani tie najlepšie gagy, ani najväčšiu akciu či najnapínavejší horor, hoci odtiaľ získava bodov najviac.
|
|
Nižšiu mieru originality nepovýši kvalita animácie a najmä strana zla nemá dobré postavy. Tuctový Drakula s poskokmi či Baba Jaga naťahujú svoje scény a nič nové do žánru neprinášajú – žiaľ ani tú dobrú variáciu na už videné vzory v iných filmoch.
Pozitívum je, že Príšerakovci napokon nekopírujú iné filmy, len si z nich požičajú pár elementov, chcú ich miešať inak, no civilné problémy im nerieši, len im skôr priťaží. Je jasné, že hľadanie receptu šťastia bez príšer by bola pre deti nuda a pre rodičov skôr artová dráma či komédia. No tu všetky dobrodružstvá, snaha o prežívanie problémov postáv alebo iné elementy často len prešumia okolo vás bez hlbšieho dopadu.
Happy Family (UK/Nemecko, 2017, 96 min.)
Réžia: Holger Tappe. Scenár: David Safier, Catharina Junk. Podľa knihy: David Safier
