|
JACK STAVIA DOM |
JACK STAVIA DOM |
Po päťročnej pauze od premiéry svojho posledného dvojfilmu (Nymfomanka I. a II.), Lars Von Trier dokazuje, že ešte stále vie (a chce) nakrúcať snímky, ktoré dvíhajú zo stoličiek. A to doslova - májová premiéra Jack stavia dom v Cannes vraj zo stoličiek zdvihla zhruba stovku znechutených divákov, ktorí to až po záverečné titulky, skrátka, nedali.
Čisto objektívne - aj keď vám osobne tento film sadne (“páči sa” v tomto prípade pôsobí až trochu nepatrične), pobúrencom z Cannes sa asi čudovať nebudete. Dva a pol hodinový opus o sériovom vrahovi s obsedantno-kompulzívnymi poruchami, ktorý cestou do pekla zdôvodňuje vlastné činy ako nepochopené umenie, nie je práve ľahkým sústom. Samozrejme, Von Trierov výtvor má aj druhý plán. Ochotou objaviť ho sa však tentokrát budete musieť vyzbrojiť ešte o čosi viac než inokedy…
Ústrednými persónami filmov 62-ročného dánskeho provokatéra obvykle bývajú ženy. Nie však tentokrát - jeho novým hrdinom je Jack (Matt Dillon), názorná ukážka vysoko nebezpečného psychopata, ktorý sa postupne prepracováva na škále obludností od zdanlivo nevinných detských experimentov (bude kačička plávať aj s odstrihnutou nôžkou?) až po brutálne vraždy.
Tam, kde divák začína, Jack už vlastne končí - stretávame ho v okamihu, keď ho ako bájny Cháron na ceste do podsvetia sprevádza tajomný Verge (Bruno Ganz) - áno, presne ako Vergílius v Božskej komédii Danteho Alighieriho, ktorú Von Trier filmom svojsky parafrázuje. Cesta do pekla je dlhá a Jackovi sa rozväzuje jazyk. Rozhodne sa svojmu sprievodcovi piatimi historkami z vlastnej vražednej kariéry vysvetliť, kým vlastne bol a o čo mu išlo.
Jack je študovaný architekt a hoci mu kariéra v tomto odbore nevyšla, vždy túžil navrhnúť a postaviť dom aspoň sám pre seba. Jack je však chorobný pedant trpiaci psychotickými nutkaniami, ktoré mu nedovolia byť nikdy s ničím spokojným. A tak než konečne nájde spôsob, ako uchopiť perfekcionistickú víziu vlastného obydlia, vrhá sa do menších a aspoň čiastkovo uspokojivých úloh - brutálnych vrážd, ktoré sa rýchlo stávajú jeho najintímnejším spôsobom sebavyjadrenia.
|
|
Poháňaný absolútnym ignorantstvom a naivitou okolitého sveta, ktorý ani po desiatkach vrážd Jacka z ničoho nepodozrieva, pestuje si bohorovný pocit nedolapiteľnosti. Každou z vrážd viac a viac riskuje, každou sa viac a viac približuje šialeným umeleckým víziám, ktoré ho k nim motivujú. Napokon už v jeho živote nie je miesto pre nič, iba pre nutkavú potrebu hľadať v ohavnostiach, ktoré pácha nedosiahnuteľnú dokonalosť. Možno, ale len možno, nakoniec konečne príde aj na to, ako postaviť ten svoj prekliaty dom…
Pokrytectvo bokom - každý druhý filmový či seriálový trhák hovorí o násilí, vrahoch a vraždách. Krv nás desí a pri tom fascinuje - a tento paradox už od dôb rímskych gladiátorov vynikajúco predáva. Akurát, že keď túto látku dostane do rúk niekto ako Lars Von Trier, môžete si byť istí, že vám ukrývať sa cudne za rúško jemnocitu nedovolí. Jack stavia dom je detailne názorný film plný naturalistického násilia a obludností, ktoré sa síce odohrávajú aj v mnohých iných filmoch, no kamery obvykle pred nimi úctivo uhýbajú. To, či sa na dlhé zábery na smrť a násilie cítite, si radšej vopred rozmyslite - hoci, ťažko veriť, že niekoho pri kombinácii témy a tvorcu tejto snímky skutočne zaskočia.
Von Trier, samozrejme, náležite preverí limity aj toho najotrlejšieho diváka, neustále oscilujúc medzi suchým sadizmom a vyslovenou groteskou (keď sa, napríklad, Jack hnaný chorobným nutkaním zas a znova vracia na miesto činu skontrolovať, či je obraz na stene zavesený rovno a či niekde nezanechal krvavé stopy). Von Trier opäť predvádza svoj talent doviesť diváka k zľahka previnilému smiechu cez slzy. Naopak, tiesnivé pocity vrcholia, keď sa v rámci poľovníckej historky pred Jackovou hlavňou ocitajú aj malé deti - tak ďaleko zrejme cynizmus väčšiny divákov predsa len nesiaha.
|
|
Akoby vás však Von Trier, tíško ho preklínajúc za to, čomu vás vystavuje, počul - ihneď prechádza do voice-over dialógu Jacka a Vergea, kde vlastnú manipulatívnosť priznáva. Najďalej (a najhlbšie) ale, paradoxne, nezachádza pri tomto bohapustom prelievaní maskérskeho kečupu, ale vo filozofickej rovine Jackovho príbehu. Jack sa totiž celkom vážne považuje za umelca a vzťah artu a zvrhlosti na priestore 2,5-hodinového filmu rozvádza do odvážnych detailov.
Ako vždy, aj na tento film Larsa Von Triera sa dá pozerať hneď niekoľkými spôsobmi. Je to sadisticko-masochistická komédia? Alebo detailný psychologický portrét pokrivenej mysle? Máme ho brať vážne - a ak áno, máme obdivovať jeho svojskú genialitu, alebo pohoršovať sa nad jeho ohavnosťou (oboje mu robí rovnako silnú reklamu…)? Najuniverzálnejšou a zároveň filmu aj najviac lichotiacou cestou je vidieť ho predovšetkým ako obraz jeho tvorcu. Napokon, Von Trier sám priznal, že sa Jackom zatiaľ najviac priblížil k vlastnému autoportrétu (“…akurát, že ja nezabíjam ľudí,” uistil vraj Matta Dillona, keď ho na stvárnenie najkontroverznejšej role jeho kariéry nahováral).
Keď za Jacka dosadíte samotného Von Triera; keď v jeho krvavých “umeleckých dielach” začnete rozpoznávať jeho vlastné filmové výtvory a analógiu, ktorou sám seba Jack obhajuje a umiesťuje na mapu dejín prenesiete do prostredia kinematografie, v ktorom sa Von Trier tak ostro profiluje, začne film dávať naozaj zmysel. Svojim spôsobom sa režisérovi podaril ďalší majsterštik - i keď limitovaný jeho nabubrelým narcizmom a odkázaný na divákovu ochotu prelúštiť túto zašifrovanú spoveď.
|
|
Najzrozumiteľnejší a zároveň najpopudzujúcejší okamih prichádza s Jackovým monológom o nepochopených historických ikonách - Hitlerovi, Maovi, Stalinovi - a sebe samom. Tu už Von Trier hádam celkom otvorene karikuje aj seba samého - na festivale v Cannes sa totiž vlani ukázal po prvýkrát od incidentu z roku 2011, kedy sa dostal na čiernu listinu organizátorov pre prapodivné vyjadrenia sympatizujúce práve s Hitlerom. Neodolal Lars Von Trier potrebe dovysvetliť nepochopené? Alebo chcel len mať posledné slovo?
Na nový film Larsa von Triera sa nechodí preto, že ste zvedaví na Joe, Jacka či iných hrdinov, ktorí sa zrodili v najhlbších zákutiach jeho fantázie. Chodí sa naň, lebo ste zvedaví na Larsa von Triera. Ak to budete mať takto nastavené, Jack stavia dom vás nemôže sklamať.
Body navyše za skvelý (možno životný?) herecký výkon Matta Dillona aj príjemné “bokovky” Umy Thurman, Riley Keogh či Siobhan Fallon Hogan. Ale aj za nepopierateľné remeselné majstrovstvo, s akým Von Trier túto viacvrstvovú mozaiku o ”love/hate” vzťahu medzi umením a zvrhlosťou vystaval.
The House That Jack Built (Dánsko / Francúzsko / Nemecko / Švédsko, 2018, 152 min.)
Réžia: Lars von Trier. Scenár: Lars von Trier, Jenle Hallund. Hrajú: Matt Dillon, Bruno Ganz, Uma Thurman, Siobhan Fallon Hogan, Sofie Gråbøl, Riley Keough, Jeremy Davies ...
