|
TRANZIT |
TRANZIT |
Nemecký režisér Christian Petzold sa slovenskému klubovému publiku predstavil už v roku 2014 drámou z dôb druhej svetovej vojny Fénix. Išlo o dobovú melodrámu s motívmi zámeny osôb, osudovej lásky, únikom pred hrôzami vojny a taktiež šlo o priznaný voľný remake Vertiga Alfreda Hitchcocka. Variácia na známy príbeh ale bola zasadená do inej krajiny a inej doby.
Petzoldova novinka s rovnako jednoslovným názvom Tranzit je, opäť, melodráma s motívmi zámeny osôb, osudovej lásky, únikom pred hrôzami vojny a doba fašistickej okupácie z dôb druhej svetovej vojny je netradične prenesená do inej doby, podľa všetkého súčasnosti. Styčné body sú teda zrejmé, Petzoldov režijný a scenáristický rukopis rozoznáte pomerne skoro, napriek tomu ide v istom smere o dva veľmi rozdielne filmy. Zasadením deja do alternatívnej súčasnosti pôsobiacej možno aj ako dôsledok hypotetického víťazstva Tretej ríše, sa Tranzit dá čisto technicky zaradiť aj do kategórie sci-fi, konkrétne dystopického subžánru.
Hlavnou postavou je rádiový a televízny technik Georg, ktorý ako občan okupačného štátu, Nemecka, má v pláne z okupovaného Francúzska emigrovať. V krajine je nelegálne a tak zohnať potrebné doklady nebude jednoduché. Na podobné záležitosti má ale svoje kontakty a tak sa veci rýchlo dajú do pohybu. Priamočiara cesta z Marseille do Mexika ale bude značne kľukatá, dokonca sa párkrát otočí o 180 stupňov, niekedy len mierne vybočí, občas sa aj zastaví. Pôvodným cieľom cesty a tým správnym smerom si už nebude časom istý ani Georg.
Do hry totiž vojde až príliš veľa nečakaných premenných, rozumej ľudí, ktorým treba pomôcť. Nebolo by vhodné vo filme založenom na nepredvídateľnosti prezrádzať zvraty, už sme spomenuli osudovú lásku a pridajme si k nej ešte hluchonemú vdovu - imigrantku s malým chlapcom. Georg sa stále viac začne strácať vo vlastnej hre s identitami, avšak s túžbou pomôcť ako sebe, tak všetkým okolo. V určitom bode si však bude musieť vybrať medzi vlastnou slobodou a slobodou jeho nových známych.
|
|
Tranzit sa po relatívne akčnej expozícii dostáva do pomerne vyjazdených koľají súčasných festivalových drám o imigrantoch a chvíľu sa zdá, že z nich až do konca nevybočí. V niektorých momentoch však režisér prekvapí zjavením sa záhadných osôb v príbehu a my tušíme, že scenár bude predsa len prešpekulovanejší. Je to presne tak, isté dôležité postavy zrazu prekvapivo opúšťajú plátno, deju začnú dominovať postavy nové a jedna záhadná krásna žena zrazu vyjaví svoju identitu. Scenár sa tak nebojí hrať s diváckymi očakávaniami, robí tak ale veľmi elegantne a vďaka konzistentnej atmosfére nemáme dojem, že sme zrazu preskočili z jedného filmu do druhého. Všetko je totiž vopred pedantne premyslené a správne načasované.
Kto videl Fénixa, bude mať vďaka výraznému Petzoldovmu štýlu výhodu. Dá sa však predpokladať, že množstvo divákov pôjde na Tranzit ako na niečo, čo má veľmi originálny námet a nie každý sa na jeho formálny a rozprávačský štýl bude schopný naladiť. Ale aj o tom je autorský film, nájsť si svoj okruh verných fanúšikov očakávajúcich netrpezlivo každý váš ďalší film a spoznávajúcich váš podpis v každom zábere.
Petzold využíva v rozprávaní aj rozprávačskú literárnu er-formu, divák tak bude počúvať akoby predčítanie literárneho scenára a budú mu takýmto spôsobom sprostredkovávané hrdinove duševné stavy. Presne ako v románoch. Úmyselná štylizácia ospravedlňuje aj príliš veľké náhody, kedy sa záhadná žena objavuje pomaly všade, kam sa Georg pohne. Možno si tu spomeniete aj na Jamesa Stewarta a Kim Novak zo spomínaného Vertiga a rozhodne by som to považoval za autorský zámer a postmoderné pomrkávanie na diváka.
|
|
Petzold taktiež boduje aj zobrazením alternatívnej reality. Tá je nám prezentovaná bez väčších zmien s našou súčasnosťou, jednoducho vývoj v nej šiel rovnakým tempom dopredu ako v aktuálnej realite. Napriek idylickému pobrežiu Marseille tu cítiť všadeprítomný strach, len nám nie je dovolené nahliadnuť na hrôzy, aké tu bezpochyby prebiehajú. Ostáva na divákovej fantázii, aby si domyslel globálnu politickú situáciu. Zrejme na tom je ale Mexiko o niečo lepšie ako Európa.
Nemusíte sa príliš stotožniť s vývojom a vyústením deja, respektíve s rozhodnutiami postáv, tu sa ale dostávame na melodramatické pole a na myseľ vám možno zíde legendárna Casablanca. Bezpochyby opäť ide o autorský zámer. Petzoldov sebareflexívny a kvázi odťažitý, chladný prístup k žánru napriek tomu dokáže vyvolať silné emócie a účasť s hrdinami príbehu.
Transit (Nemecko / Francúzsko, 2018, 101 min.)
Réžia: Christian Petzold. Scenár: Christian Petzold, Anna Seghers. Hrajú: Franz Rogowski, Paula Beer, Godehard Giese, Lilien Batman, Maryam Zaree...
Text bol publikovaný v magazíne filmpress.sk
