BIELY, BIELY DEŇ

35-ročný Islanďan Hlynur Pálmason poodhalil biely závoj zakrývajúci občasné záblesky života v mohutnej a nedozernej krajinnej panoráme prírodnej nadradenosti. V jeho druhom, islandsko-dánsko-švédskom,  filme Biely, biely deň (2019) sa prejavy existencie čupia kdesi za oknami v skromných príbytkoch. Občas konkrétny životný príbeh zamáva okolím mimo bezpečného sveta postaveného akoby napriek celej prírode.

V havarovanom aute zomrela Ingimundurova manželka a babka milovanej vnučky Salky (Ída Mekkín Hlynsdóttir). Režisér a scenárista Pálmason poskytuje starému vdovcovi širokú pôsobnosť, aby v rámci rodiny rozjatril dopad babičkinho odchodu zo sveta. Každá generácia sa popritom venuje aj praktickému stereotypu v prežívaní  v islandskej pustine.

Ingimundurovou (Ingvar Sigurðsson) psychikou pozvoľne prestupuje trýzeň, ktorú si pre bežný chod života zadupáva hlboko do svojho vnútra. Tie ľudské záblesky v podobe vnučky, kolegov či svojej dcéry sú zamerané predovšetkým na praktickú rovinu prežitia a rekonštrukciu starého domu. Sám dom v úvode filmu vyjadruje premenu času prostredníctvom okolitej prírody, ale aj jeho samotnou a jednoliatosti prostredia odbojnou rekonštrukciou. Podobne ako pevne zovreté osudy baníkov v Zimných bratoch, s ktorými si režisér strihol podobnú stoickú prezentáciu postáv filmu. Oproti ZB sa ale Bielemu, Bielemu dňu dostane širší postavový rozstrel, nielen v profesijnej rovine ústredného hrdinu.

Zimní bratia fungovali na svojom testosterónovom  údele rozdrviť čo najviac skál, vyletieť čo možno najvyššie v alkoholickom opojení a neváhali upriamiť svoj hnev na bezducho sebeckého Emila. Tu hlavná postava hrdo odoláva akémukoľvek rukolapnejšiemu prejavu citov. V BBD ale na pohľad nepriestrelnú duševnú stabilitu nahlodávajú útržky dôkazov v pátraní po manželkinej nevere. V žiadnom prípade ale nejde o napínavé rozuzľovanie, skôr o odraz vonkajších podnetov na minimalisticky dávkovanej Ingimundurovej psychike. Pálmason stavia na vizuálnych či pocitových protikladoch, niekedy až príliš samoúčelne rozohráva protipólnosť konaní či prostredí.

Biely, biely deň v klasicky severskom tóne kreše atmosféru prostredia, do ktorého autor surovo zasadzuje ľudský osud. S každým prejavom súdržnosti málopočetnej komunity rastie u diváka obdiv k niekedy ťažko pestovaným, no plne psychologicky akceptovateľným väzbám miestnych ľudí. Príbeh prehovára množstvom statických záberov s drobnými pohybovými vsuvkami. Toto väčšinou exteriérové snímanie celku Pálmason prekladá interiérovými konkrétnosťami života Ingimundura, predovšetkým jeho nežným vzťahom k Salke, ktorej postava výrazne dynamizuje snovú jednoliatosť filmovej atmosféry.

Voľbe pozrieť si Biely, biely deň dominuje predovšetkým jeho škandinávsky nádych a typicky severské vyjadrovacie prostriedky. Plus jedinec s nánosom tutlaných prejavov rýdzej ľudskosti, ktorú z neho vie jeho vnúča hrejivo zužitkovať. Film potrebuje ústretového diváka s pochopením pre nastolenú duševnú trýzeň. Predsa len sa zdá, že formálna výtvarnosť snímky nasilu prevyšuje spracúvanú tému. BBD ponúka dosť silných momentov na zamyslenie, no často tlačí cifrovanie nálady pre náladu samu. Poukazuje tým na túžbu byť ťažkou existenciálnou sondou, no v podstate sa v ňom odzrkadlil len klasický zachmúrený model filmového severu.

Hvítur, hvítur dagur (Island / Dánsko / Švédsko, 2019, 109 min.)
Réžia: Hlynur Palmason. Scenár: Hlynur Palmason. Hrajú: Ingvar Sigurdsson, Ída Mekkín Hlynsdóttir, Hilmir Snær Guðnason ...