UVOĽNIŤ PÄSTE

Z neznámych končín Severného Osetska k nám prichádza snímka Kiry Kovalenko, študentky Alexandra Sokurovova. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o sociálnu drámu o obyvateľoch žijúcich na nehostinnom mieste na hranici chudoby. Pointa filmu Uvoľniť päste mladej režisérky Kiry Kovalenko je však niekde inde, hoci prostredie takisto výrazne sformovalo charakter hrdinov a ich činov.

V epicentre príbehu stojí Ada žijúca v spoločnej domácnosti s autoritatívnym otcom a mladším bratom. Napriek tomu, že už je dospelá a pracujúca, nedokáže sa vymaniť zo zovretia prísnej hlavy rodiny. V chátrajúcej bytovke na pokraji osetského mesta Mizur žije neslobodný ubíjajúci život. Jediné po čom túži, je uniknúť z frustrujúceho prostredia. Na to však potrebuje občiansky preukaz, ktorý jej otec starostlivo skryl, aby svoju dcéru nestratil.
Pod neustálou prísnou kontrolou bez možnosti vlastného partnerského života sa potáca v každodennom stereotype. Jej jedinou nádejou je starší brat, ktorý sa vzoprel a utiekol za vlastným životom do blízkeho mesta. Keď sa jedného dňa vráti, v Ade túžba po slobode zosilnie a začne podnikať prvé kroky revolty voči doposiaľ nepriestrelnej autorite. Zúfalí ľudia však robia zúfalé činy a Ada sa uchýli aj k radikálnym riešeniam.

Ruská režisérka sa hlási k inšpirácii talianskym neorealizmom. Nielen názov odkazuje k Bellocchiovmu filmu Päste vo vreckách (1965). Štýl i atmosféra výrazne pripomínajú filmárske hnutie snažiace sa zachytiť utrpenie v naturálnej podobe. Pozornému oku neujde ani vplyv rukopisu jej obľúbeného Vittoria de Sicu. Jej slávnejší učiteľ Sokurov pomenoval štýl jej filmov príznačne – „kaukazský neorealizmus“. V tomto duchu filmárka zachytáva dušu krajiny a prenáša do nej aj príbeh ťažko skúšanej dievčiny.

Sledovať jej príbeh vôbec nie je jednoduché. Divák veľmi ľahko podľahne ťaživým, skľučujúcim pocitom. Deprimujúcu atmosféru navyše podtrháva prostredie nehostinného, sivého, banského mesta uprostred prašných sivých hôr, kde sa zastavil čas. Snímka je však dôkazom toho, že aj v takomto prostredí ľudia žijú a bojujú s osudom ako kdekoľvek inde na svete. A hoci miestami pôsobí až vyčerpávajúco, nemožno jej uprieť mnohé kvality.

Scenár síce nie je silnou stránkou filmu, dialógy miestami pôsobia neprirodzene a ťarbavo, charakter hlavnej hrdinky je zato dotiahnutý do detailov. Autorke sa totiž podarilo naznačiť divákovi cestu, ako preniknúť do jej začarovaného kruhu a ponoriť sa do jej strastí. Protagonistka Milana Aguzarova jej navyše pomohla svojím skvelým herectvom a rovnako plasticky jej sekundujú neherci tak potrební pre neorealizmus.

Kovalenkovej druhý celovečerný film je hlavne pocitovým dielom. Dosť záleží na momentálnom rozpoložení diváka. Ako ho recipient prijme a či dokáže akceptovať cielenú ponurosť a zdanlivú beznádej závisí od našej schopnosti preniknúť do neznámych útrob kaukazskej reality a jedného osudu. Je zaujímavé, že aj keď dialógy nie sú učebnicovou ukážkou brisknosti, psychologizácia postáv sa vydarila vďaka atmosfére, výrazu a emóciám.

To znamená, že film ocenený v Cannes v kategórii Un certain regard sa kvalitatívne vydaril a je dobré sa naň naladiť. Aj tento film dokáže prispieť k prehlbovaniu empatie a rozširovaniu si obzorov. Osetský región poznáme zo spravodajstva v iných súvislostiach a do tohto príbehu takisto v značnej miere zasahujú, hoci nie sú hlavným motorom deja. Veľkým prínosom ruskej drámy je preto možnosť spoznať spôsob existencie ľudí v tomto kraji a pochopiť ich tvrdý život.

Razzhimaya kulaki (Rusko, 2021, 97 min.)
Réžia: Kira Kovalenko. Scenár: Kira Kovalenko. Hrajú: Milana Aguzarova, Alik Karaev, Soslan Khugaev ...