POSLEDNÁ NOC V SOHO

Horor patrí k najstarším filmovým žánrom. Ľudia sa radi boja neznámeho a radi sa desia prítmí kinosál. Tento žáner sa samozrejme menil s dobou a kedysi mal ďaleko od súčasných ľakačkových baf baf trendov. Našťastie tu máme tvorcov, ktorí si pamätajú aj staršie modely strašidelných príbehov a radi na ne odkazujú. Jedným z nich je Edgar Wright. Ten si po sérií komédií skúsil prvýkrát niečo temnejšie.

Eloise (Thomasin McKenzie) prichádza z vidieku do Londýna študovať módnu školu. Nie je to však obyčajné dievča a niekde v jej vnútri drieme schopnosť vidieť ľudí z minulosti. Takto sa po nociach prenáša do Londýna 60. rokov. Má vidiny s tanečnicou Sandie (Anya Taylor-Joy). Jej príbeh ju fascinuje, no čoskoro sa začne vynárať temné tajomstvo a bude mať presah aj do súčasnosti.

Posledná noc v Soho je vynikajúca štýlovka. Wright má evidentne staršie kúsky napozerané a do minulosti sa vracia nielen obsahom, ale aj formou. Dobové šlágre na soundtracku sú samozrejmosť, no britský talent maľuje so svojim kameramanom Chung Chung-hoonom (Oldboy, Komorná, To) malebné obrázky pripomínajúce legendárne kúsky z Talianskej, Britskej ale aj Americkej školy. A filmová reč nie je ukotvená iba v 60. rokoch. V rôznych fintách spoznávame ťahy zaužívané aj v ďalších minimálne troch dekádach (a občas sa do toho vytasí nejaký moderný prvok).

Inšpirácie sú jasné. Dej sa neodohráva náhodou na umeleckej škole ako v Suspírii. Hrdinka nemení vizáž po vzore Hitchcocka (a De Palmu) len tak pre radosť. Prechody medzi vidinami a realitou zase vzbudia spomienky na Roegove Teraz sa nepozeraj (Don't Look Now). A takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Wright si požičiava ingrediencie od bývalých majstrov, no varí z nich vlastný štýlový guláš. O niečo sa podobné sa nedávno pokúsil James Wan pri (aj u nás v redakcii) šialene nedocenenom Vtelení zla. Tam, kde išiel tvorca Conjuringov po béčkových atrakciách, Wright ostáva elegantný. Oberá sa tak ale o možnosť nejakého megacool momentu ako vyvraždenie policajnej stanice v Malignant.

Brakové prvky sú tu samozrejme stále zrejmé, no pracuje sa s nimi inak. Emotívnejšie. A tou emóciou nie je hrôza. Zvolené postupy sú totiž tak trochu dvojsečnou zbraňou. Namiesto strachu sa tu brnká na vlnu nostalgie. Namiesto zakrývania očí z nich môže vypadnúť úprimná slzička nad tým ako príbeh natočený. Na hutnú atmosféru strachu sa tu príliš nehrá, pretože hudobný repertoár je príliš šesťdesiatkovo rozjuchaný. Keď sa však občas spojí v remixe s orchestrálnym soundtrackom Stevena Pricea (Baby Driver, Gravitácia), dokáže vyvolať veľmi pôsobivú a originálnu náladu. Srdiečko filmového fanúšika tak neraz zaplesá.

Rozbeh je po vzore minulosti pomalý a nič hororového sa dlho neodohráva. Wright si dáva načas a temnejšie tóny rozbaľuje postupne a následná gradácia má lepší efekt než tradičné tlačenie na pílu od prvého záberu. Toto však určite nebude vyhovovať mladším (alebo historicky menej zbehlejším) divákom. Výsledky v kinách sú toho dôkazom. Zrodilo sa tu tak dielo, ktoré prešumí, rýchlo sa na neho zabudne a bude rokmi objavené. Ako stratený poklad dávajúci hold dávnej dobe pre ďalšie generácie. Za mňa je to obrovská škoda, no aj to celkom chápem.

Hlavným ťahákom bude pre mládež najmä obsadenie. Anya Taylor-Joy sa masovo presadila vlaňajšou seriálovou udalosťou Dámsky gambit a a tu konečne dostala príležitosť rozohrať aj svoj netuctový sexappeal. Ešte lepšia je však Thomasin McKenzie (The Power of the Dog). Už jej výkon v Leave No Trace ukázal, že sa nám tu rodí mimoriadne talentovaná herečka a ona svoju povesť potvrdzuje každým filmom. Dvom dámam kryjú chrbát Dr. Who Matt Smith aj legendárny Terence Stamp (Superman). Tí si svoje role tiež výrazne užívajú.

Hlavnou hviezdou je tu však samotný pán režisér. S jeho predchádzajúcou tvorbou nie som nijako zvlášť stotožnený a mám k nej svoje výhrady. No tu má jeho špecifický talent opodstatnenie. Tlačenie formy pred obsah sa stáva nástrojom podporujúci príbeh ešte viac než vo videohernom (a postupom času repetetívnom) Scottovi Pilgrimovi alebo náladovo nevyladenom Baby Driverovi.

Wright si nakrútil niečo iné a ja mu za to tlieskam. V týchto prípadoch nevadí, že pointu uhádnete dopredu alebo že niektoré postupy pôsobia archaicky. Je to krásna pocta istej dobe, istému žánru a istej skupine tvorcov. Ide o to, či sa na ňu zvládnete naladiť. Moje osmičkové hodnotenie je tak akýmsi kompromisom. Ja by som šiel ešte vyššie, no je mi jasné, že veľa divákov bude odpočítať, lebo im celkový koncept prípadne nálada nesadne.

Posledná noc v Soho je ľúbostný list. A rovnako ako robí zaľúbený človek občas nejaké chyby, má ich aj tento flák. Dajú sa však bez problémov akceptovať. Ľudí aj umelecká diela nemilujeme pre ich dokonalosť ale pre ich súlad s našimi potrebami a vnútrom. A tento kúsok mi sadol mimoriadne. Utekajte do kina a možno budete mať rovnaké šťastie.

Last Night in Soho (UK, 2021, 116 min.)
Réžia: Edgar Wright. Scenár: Edgar Wright, Krysty Wilson-Cairns. Hrajú: Thomasin McKenzie, Anya Taylor-Joy, Matt Smith, Terence Stamp,  Aimee Cassettari, Rita Tushingham, Colin Mace, Michael Ajao, Synnove Karlsen, Jessie Mei Li, Kassius Nelson, Rebecca Harrod, Alan Mahon, Connor Calland, Pauline McLynn ...