BELFAST

Režisér Kenneth Branagh sa pravdepodobne inšpiroval Alfonsom Cuarónom a jeho nádhernou Romou (Oscar za réžiu) a prichádza s príbehom zo svojej rodnej štvrte v čiernobielom balení. Svoj doteraz najosobnejší film posiela írsky režisér do sezóny udeľovania filmových cien s jasnými ambíciami – zisk zlatej sošky na Oscaroch. Vo vrecku už má víťazstvo (u divákov) z festivalu v Toronte a najnovšie aj 7 nominácií na Zlatý glóbus.

Príbeh sleduje osudy malého chlapca meno Buddy (11-ročný Jude Hill) a jeho trojgeneračnej rodiny z robotníckej triedy na pozadí dramatických udalostí koncom divokých 60tych rokoch minulého storočia v Severnom Írsku. Veselice na ulici a bežné detské hry striedajú občianske nepokoje spojené neraz s výtržníctvom a rabovaním.

Scenár si nedáva námahu, aby neznalému divákovi ozrejmil, čo presne sa v Belfaste práve deje (nenávisť medzi kresťanmi a protestantmi je však neprehliadnuteľná). Táto skutočnosť až tak neprekáža, nakoľko sa skrz to dokážeme viac stotožniť s vnímaním malého Buddyho, ktorý veciam okolo tiež plne nechápe. Vetrí len vyčítajúce pohľady a zvýšené hlasy medzi rodičmi a samozrejme napätú atmosféru tam vonku na ulici. Rodina stojí pred veľkým rozhodnutím: zostane v Belfaste alebo sa odsťahuje?

Musím sa hneď zastaviť pri kamere a jej uhloch. Otáčanie kamery okolo hlavnej postavy stojacej uprostred ulice hneď v úvode nemôže nepripomenúť Mesto bohov (2002), iné kompozície pracujúce s väčšou hĺbkou ostrosti záberu zasa poškuľujú po Občanovi Kaneovi (1941), extrémne podhľady zasa evokujú komiksovú estetiku, akoby vypadli napr. zo Sin City: Mesta hriechu (2005). Viaceré neobvyklé rakurzy sú samy o sebe špičkovo urobené, neplnia však žiaducu funkciu a pôsobia vyslovene samoúčelne. Táto nesúrodosť pôsobí rušivo.

Spomenúť musím zábery (výrazné podhľady) z pohrebu, ktoré sú ako päsť na oko a pôsobia akoby zablúdili z hranej verzie Rodiny Adamsovcov. Diváka vytrhnú bez žiadneho zámeru, ktorý by korešpondoval s obsahom. Slovom, výrazové prostriedky tu neposúvajú príbeh ani neposilňujú atmosféru. Naopak, výhradne vyrušia, donútia nás zamyslieť sa nad zmyslom formy a miestami môžu vyznievať (ako konkrétne v tomto prípade) groteskne.

Aj obsah môže miestami pôsobiť nevyrovnane: chladne pôsobiace, vážne scény rázom strieda až prílišný optimizmus, ktorý podtrháva pestrý „feel good“ soundtrack. Nálady sa menia veľmi prudko. Akoby sa režisér a scenárista v jednej osobe nevedel rozhodnúť, či to má byť predovšetkým komediálne ladený príbeh o bezstarostnom vyrastaní v turbulentných podmienkach alebo vážna rodinná dráma s poctou mestu a komunite. Tieto skoky takisto vytrhávajú z ponorenia sa do príbehu.

Tam, kde je Branagh dlhodobo doma, je výborná práca s hercami. Ansámblu s prehľadom kraľuje debutujúci detský predstaviteľ – Jude Hill, ktorý svojím nevinným zjavom a láskavými výbuchmi radosti (i starostí) môže pripomenúť napríklad Ralphieho z Vianočného príbehu (1983). Hneď po ňom najviac strhne pohľadná (bývalá modelka) Caitriona Balfe (seriál Cudzinka) v úlohe ustarostenej manželky a matky.

Predstavitelia starých rodičov – Judi Dench a Ciarán Hinds – si svojou aurou a láskavými či zachmúrenými pohľadmi zasa kradnú každú scénu, ktorej sú účastní, pre seba. Akurát Jamie Dornan ako manžel a otec pravidelne odchádzajúci od rodiny za prácou pôsobí nevýrazne, ale postupom minutáže mu to v dôležitých scénach napokon začnete veriť. Práve herci sú (spolu s hudbou) zložkou, ktorá inak chladnú, „akademicky“ vycibrenú snímku markantne poľudšťuje. Milou zaujímavosťou je, že väčšina kľúčového obsadenia (Hill, Dornan, Hinds), pochádza spolu s Branaghom práve z Belfastu.

Režisér je z minulosti známy najmä ako špecialista na shakespearovské adaptácie. Branagh vo svojej ambicióznej novinke zároveň nezaprel cinefilského znalca a do scenára o dospievaní, rodinných hodnotách a neľahkom rozhodovaní o veľkej životnej zmene zakomponoval veľa filmových odkazov.

Malý Buddy pozerá v televízii seriál Star Trek či kultové westerny Muž, ktorý zastrelil Libertyho Valancea (The Man Who Shot Liberty Valance, 1962) a Na pravé poludnie (High Noon, 1952), z ktorého šikovne použil aj kultovú pieseň „Do Not Forsake Me, Oh My Darling.“. Odznie tiež slávna replika z lúpežnej noirovej klasiky Biely požiar (White Heat, 1949) s Jamesom Cagneym a príde dokonca aj na čítanie Thora, čo je jasný odkaz na režisérovu komiksovú adaptáciu z 2011. Toto všetko si v režisérovom spomínaní na detstvo môže zbehlejší divák nájsť. 

Branagh (Artemis Fowl, Jack Ryan: V utajení, Vražda v Orient Expresse) nakrútil doteraz svoj najosobnejší, sčasti autobiografický počin, kde si filmársky zaspomínal, ako a kde vyrastal. Napodobnil tak Cuarónovu Romu. Po viacerých stránkach však jeho Belfast pôsobí rozporuplne a nesúrodo. Obrazová stránka je elegantne uhladená, miestami ale zbytočne rušivá. Príbeh zasa balansuje na barikáde medzi „svěrákovskou“ tragikomédiou a civilnou rodinnou drámou. Akoby tam režisér chcel dať všetko, ale ono to spolu proste neladí. Kiežby som ten kalkul neprekukol a užil si to tak, ako režisér pôvodne určite zamýšľal.

Belfast (VB, 2021, 97 min)
Réžia: Kenneth Branagh. Scenár: Kenneth Branagh. Kamera: Haris Zambarloukos. Hrajú: Jamie Dornan, Caitriona Balfe, Jude Hill, Ciarán Hinds, Judi Dench, Lewis McAskie, Lara McDonnell, UYS, Gerard Horan a ďalší.