BOŽIA RUKA

Paolo Sorrentino miluje Neapol, ľudí a film. A pre diváka je vďaka jeho novinke Božia ruka zase o čosi ľahšie milovať Paola Sorrentina. Päťdesiatjedenročný režisér Veľkej nádhery, Mladosti či Mladého pápeža sa totiž konečne odhodlal nakrútiť snímku inšpirovanú vlastným životným príbehom – a je to presne také, ako si môže jeho fanúšik priať: Veľkolepo nakrútené aj zahrané, melancholické aj pôžitkárske, tragické aj absurdne vtipné. A navyše tentokrát aj celkom osobné.

Film mal premiéru na tohtoročnom festivale v Benátkach, kde získal Strieborného leva – Veľkú cenu poroty aj Cenu Marcella Mastroianniho pre jeho vychádzajúcu hereckú hviezdu, 21-ročného Filippa Scottiho. Vidieť ho môžeme našťastie aj napriek zatvoreným kinám – premiéru mal totiž len pred niekoľkými dňami na Netflixe. Ideálny program na pohodový predsviatočný večer.

Osemdesiate roky 20. storočia, Neapol. Sedemnásťročný Fabietto Schisa (Filippo Scotti) prežíva celkom pohodový život bežného tínedžera: Nesmelo pokukuje po krásnych ženách, premýšľa čo s načatou mladosťou a, ako každý správny Neapolčan, žije futbalom. Najvýraznejším prvkom jeho života je však rodina – veľká a hlučná, občas trochu šialená, no zároveň neskutočne vrúcna, láskavá a pevne zomknutá. Opornými piliermi sú najmä rodičia, Saverio a Maria (Toni Servillo a Teresa Saponangelo). Aj po rokoch manželstva na seba popiskujú ako zaľúbené hrdličky, zároveň sa však vzájomne trápia rôznymi kanadskými žartíkmi a občas aj vážnejšou hádkou.

Ďalej je tu krásna a šialene nešťastná teta Patrizia (Luisa Ranieri), ktorá sa pri každej príležitosti odhaľuje a stáva sa tak hlavnou aktérkou Fabiettových erotických fantázií. A tiež Fabiettov starší brat (Marlon Joubert), ktorý v túžbe stať sa hercom obieha jeden casting za druhým (neúspešne) či sestra, ktorú však nikto nikdy nevidel, pretože celé dni trávi, ako sa na tínedžerku patrí, v kúpeľni.

Sladký stereotyp jedného dňa naruší bombastická správa: Do Neapolu má prísť hrať Diego Maradona, najväčšia futbalová hviezda všetkých čias! Akoby sa odrazu všetko zastavilo a celé mesto žilo len touto neuveriteľnou fámou. Môže to byť pravda? Uvidí aj Fabietto Maradonu na vlastné oči? Znie to ako tá najdôležitejšia udalosť celého jeho života. To však ešte netuší, že práve v čase, keď si on bude plniť svoj futbalový sen, stane sa nepredvídateľná tragédia, ktorá ho poznačí omnoho zásadnejšie...

Ak už životopis jedného z najúspešnejších talianskych filmárov dneška poznáte, iste tušíte, ktorá udalosť Sorrentina inšpirovala k nakrúteniu snímky Božia ruka. Ak neviete a nemáte ani v pláne si to pred jej zhliadnutím zisťovať, ostaňme pritom, že Fabietto (ako alter-ego mladého Paola) zo dňa na deň prichádza o svoju záchrannú sieť a musí sa naučiť čeliť svetu sám.

Božia ruka je Sorrentinovou filmovou poctou jeho milovaným rodičom, bláznivým tetám a strýkom, bizarným susedám a náhodným stretnutiam, ktoré ho ako mladíka formovali. Režisér nás v nej ale tiež pozýva na výlet k prameňu vlastnej tvorivosti, k osudovému okamihu, ktorý pre neho všetko zmenil. Ako sám tvrdí, ak by sa tragédia zachytená aj vo filme nestala, nikdy by sa nemohol stať filmárom. A ak by osudová „božia ruka” nezasiahla, nebol by tu už možno vôbec.

Ako to však už v Sorrentinových filmoch býva, nikdy si nemôžeme byť celkom istí, kedy sa skutočnosť preklopí do paralelnej dimenzie exaltovaných snových výjavov a surreálnych zážitkov (jeden z najlepších dialógov vo filme napríklad vedie Fabietto s hviezdnym režisérom Antoniom Capuanom, svojimi perlami aspoň telefonicky prispieva do deja aj samotný Fellini). V jemnom príbehu citlivého mladíka, ktorý dospieva v budúceho režiséra, tieto vsuvky hádam pôsobia ešte magickejšie než v Sorrentinových predchádzajúcich snímkach, ktoré život pozorujú už skôr očami starnúcich mužov.

S odstupom filmu jasne dominujú motívy straty, žiaľu a bezradnosti z náhlej absolútnej slobody – Sorrentinovi príliš dôverne známe nato, aby sa ich snažil zahovoriť. Božia ruka je však skôr poctou tomu, čo tejto strate predchádzalo a čo z nej vzišlo než samotným aktom trúchlenia. Režisérov rukopis tak ostáva zreteľne čitateľný. Opäť hovorí najmä o kráse, pôžitkoch, vzrušení, láske – a jedným dychom dodáva, aké je to všetko neskutočne pominuteľné. Akurát, že tentokrát na to nevyužíva zástupných hrdinov a zápletky, ale svoj vlastný životný príbeh.

Zvolil preto dokonca aj nový vizuálny štýl – okázalú pestrofarebnosť, ktorá Veľkej nádhere dodávala sexy, no trošku odťažitý efekt luxusnej reklamy či videoklipu, nahradila hrejivá domácka nostalgia. Pôvab Neapola Sorrentinovho detstva je vykreslený paletou staromódnych vzorovaných dlaždíc, slnka zapadajúceho nad pergolou na záhrade u príbuzných, zájdených tapisérií v byte aristokratickej susedy a tónmi new wave muziky vo Fabiettovom walkmane. Sorrentino dokonca vymenil aj svojho obvyklého kameramana – miesto Lucu Bigazziho, s ktorým nakrútil už štyri filmy, zachytila Božiu ruku tentokrát rodená Neapolčanka Daria D'Antonio. Výsledok je, ako inak, pôvabný.

No skvelí sú aj herci – najmä ocenený Filippo Scotti v hlavnej úlohe (iste si pri ňom spomeniete na Timothéeho Chalameta), ale aj Sorrentinov dvorný Toni Servillo (kto iný by už mohol stvárniť jeho filmového otca), Teresa Saponangelo (rolu matky Sorrentino odvážne zveril svojej bývalej partnerke) či ďalšie viac aj menej známe tváre obsadené do bizarných, dokonale zapamätateľných postáv v tomto sladko-trpkom príbehu.

Vraví sa, že umelec tvorí svoje vrcholné diela, keď čerpá z toho, čo pozná najlepšie. No nakrútiť film inšpirovaný takýmto intímnym a bolestivým zážitkom a zároveň z neho urobiť vďačné a zábavné kino aj pre diváka, to asi nebude jednoduché ani pre tých najlepších. Sorrentino vraví, že sa k nakrúteniu Božej ruky odhodlal aj vďaka Alfonsovi Cuarónovi, ktorému sa podobný majsterštik (hoci celkom inak uchopený) podaril s oscarovou Romou (2018).

Až na Oscara to Božia ruka zrejme nedotiahne (národnú nomináciu Talianska už síce má, no konkurencia je tento rok viac než slušná). No k najvydarenejším počinom v doterajšej filmografii Paola Sorrentina ju zaradiť môžeme celkom určite.

È stata la mano di Dio (Taliansko / USA, 2021, 130 min.)
Réžia: Paolo Sorrentino. Scenár: Paolo Sorrentino. Hrajú: Filippo Scotti, Toni Servillo, Teresa Saponangelo, Marlon Joubert, Luisa Ranieri, Renato Carpentieri, Massimiliano Gallo, Betty Pedrazzi, Enzo De Caro, Sofya Gershevich, Lino Musella