SPENCER |
SPENCER |
V expozícii nového filmu o princeznej Diane sledujeme eskortu armádnych vozidiel. Detailný záber sústredí našu pozornosť na mŕtveho bažanta, ktorého zjavne zastrelila kráľovská rodina pri jednom zo svojich rozmarov. Vojaci transportujú potraviny do kráľovskej kuchyne v muničných debničkách; na stene dominuje nápis: „Obmedzte hluk na minimum, môžu vás počuť.“ Disciplinovanému poriadku kontrastuje ladný pohyb Dianinho automobilu, ktorý sa ženie rozľahlou anglickou krajinou. Spencer je film o absurdite, moci, revolte a slobode. V tomto období mal byť aj v našich kinách.
Čilský režisér Pablo Larraín sa definitívne odklonil od konvenčne gýčovitého portrétu populárnej princeznej, aký priniesol napríklad film Diana (Oliver Hirschbiegel, 2012) s Naomi Watts v titulnej úlohe. Larraín do hlavnej úlohy angažoval Kristen Stewart a nadviazal na svoj starší snímok Jackie (2016), v ktorom sledoval vnútornú drámu manželky J. F. Kennedyho krátko po jeho atentáte. Zatiaľ čo sa režisér v tomto diele vyhýbal kritickému pojednanou o amerických dejinách a skôr skĺzal k idealizácii osobností, v Spencer sa nebojí ponúknuť satirický vpád do anglickej monarchie.
Film sa odohráva behom troch vianočných dní v šľachtickom sídle v Sandringhame a vytvára imagináciu o tom, čo sa mohlo krátko pred rozchodom Diany a Charlesa odohrať. Od štedrého dňa do „Boxing Day“ (Druhý sviatok vianočný) kráľovská rodina urputne ľpie na absurdne smiešnych tradíciách. V kuchyni panuje armádna prísnosť, šéfkuchár Darrena (Sean Harris) oslovuje svojich zamestnancov ako brigádu a k príprave pokrmov pristupuje ako k vojenskej operácii.
Larraíniho žánrový hybrid čerpá z konvencií vianočného filmu, manželskej drámy, psychologického thrilleru aj hororu. Je zrejmé, že čilský tvorca vianočný naratív demýtizuje; namiesto idyly rozpráva o dysfunkčnej rodine, v ktorej sa Diana snaží upevniť svoju pozíciu matky dvoch synov.
„Musíš naučiť svoje telo, aby robilo veci, ktoré nenávidíš.“ Tak radí princ Charles (Jack Farthing) svojej neprispôsobivej manželke. Poučenému divákovi sa pri tejto replike môže vybaviť pojem Michela Foucaulta „biomoc“. Francúzsky filozof pomocou neho demaskoval praktiky moci osvietenských a neskorších inštitúcií, ako sú väznice či psychiatrické liečebne. Spencer otvára foucaltovskú kritiku tradicionalistickej spoločnosti, ktorá usiluje o skrotenie slobodne zmýšľajúcej ženy. Zámok sa stáva mučivým panoptikom a princezná sa ocitá pod permanentným dohľadom. Svedomitý major Gregory (Timothy Spall) zabezpečuje jej včasné príchody a zamračené garderobierky dohliadajú na správne odievanie.
Expresívny výkon Kristen Stewart bude niektorých divákov iritovať, v skutočnosti však ide o jednu z hlavných kvalít filmu. Zámerne prehrávala už Natalie Portman v titulnej roli Jackie, a to predovšetkým v scénach televíznych prenosov. Jej výrazná deklamácia zdôrazňovala umelosť mediálneho sveta a tým ho vymedzovala voči súkromnému životu prvej dámy.
V Spencer má groteskný výkon Stewart odlišnú funkciu. V súlade so psychologickou tematikou stvárňuje kŕčovito zovreté telo, ktoré sa chce vymaniť z útrob zámku, rodiny a tradície. V iných polohách, ako sú ladné baletné otočky či nespútaný beh, herečka deklamuje libertínstvo jej postavy.
Podobnú precíznosť vniesli tvorcovia aj do vizuálneho štýlu. Matné farby a rozptýlené svetlo ladia s pochmúrnou anglickou krajinou a externalizujú Dianinu melanchóliu. Kontrast studeného mesačného svetla a teplých farebných tónov plameňov sviečok sprevádza napätie medzi dohárajúcou kráľovnou a prebúdzajúcou sa Dianou.
Snímka pastelovými farbami pripomenie Barryho Lyndona (1975), ale aj iné diela Stanleyho Kubricka. Frontálne statické kompozície a pravouhlé jazdy kopírujúce pohyby postav sú dozvukmi koordinovaného perfekcionizmu americko-britského klasika. Jednoúbežníkova perspektíva alebo hudobný motív prechádzajúci zo scény do scény sú ďalšími rysmi, v ktorých Larraín nadväzuje na Kubrickovo autorstvo. Vo výsledku je však poetika drámy Spencer omnoho konvenčnejšia. Tam, kde by u Kubricka záber alebo scéna trvala neúmerne dlhšie, čilský režisér pracuje s časom klasickejším spôsobom.
Napriek tomu, že Larraín podriaďuje väčšinu umeleckých prostriedkov téme moci a slobody, jeho film nevynikne ako presvedčivá kritika disciplinácie. Za prvé, Dianu skôr mučí jej vlastná osobnosť a minulosť než rigidné prostredie. Za druhé, popisované vzťahy pôsobia v kontextu dnešnej západnej spoločnosti zastaralo. Vedľa súčasnej tvorby, ktorá sa obúva do novodobých „monarchov“ – Parazit (Džun-ho Pong, 2019) alebo Squid Game (Dong-hyeok Hwang, 2021) – problémy princeznej z Walesu vyšumia. Dialektika pána a raba tu funguje na osobnej psychologickej rovine, nie je však presvedčivo aktualizovaná na spoločnosť 21. storočia.
Larraín na jednej strane podrýva gýčovitosť monarchie, na druhej strane vytvára kult nový – kult individuality, ktorú však (okrem materského citu) nenaplní ničím hlbokým. Film, ktorý má byť oslavou emancipácie ženy v konečnom dôsledku pojíma nezávislosť ako populárny a tendenčný pojem.
Spencer (UK / Nemecko / USA / Čile, 2021, 117 min.)
Réžia: Pablo Larraín. Scenár: Steven Knight: Hrajú: Kristen Stewart, Timothy Spall, Jack Nielen, Freddie Spry, Jack Farthing, Sean Harris, Stella Gonet, Richard Sammel, Elizabeth Berrington, Lore Stefanek, Amy Manson, Sally Hawkins ...