THE LOST DAUGHTER

V úplnom závere minulého roka sa ponuka Netlixu rozrástla o pozoruhodný titul The Lost Daughter. Do veselej silvestrovskej noci s audiovizuálnym predstavením na oblohe koprodukčná dráma s odťažitou témou možno úplne nezapadla, no na druhej strane poskytla skutočne hĺbavé životné bilancovanie. Z adaptácie románu z roku 2006 od rešpektovanej spisovateľky skrývajúcej sa pod pseudonymom Elena Ferrante vzišiel scenáristicko - režisérsky debut Maggie Gyllenhaal. A aký je výsledok? Úchvatný.

V príbehoch talianskej autorky zväčša dominujú výrazné ženské postavy, ktoré hľadajúc svoje miesto vo svete, súčasne zvádzajú boj s vlastným vnútrom, s komplikovanými vzťahmi a ťaživou minulosťou. Výnimkou nie je ani Leda, ktorú vo filmovom spracovaní stvárňuje čoraz výraznejšia Olivia Colman. 47-ročná profesorka literatúry prichádza na jeden z gréckych ostrovov za vidinou pokoja a inhalácie slaného morského vzduchu. Jej harmonické chvíle však čoskoro narušia čerství obyvatelia pláže v podobe dovolenkujúcej rodinky z Queensu.

Pri pozorovaní tejto hlučnej zostavy Ledu zaujme najmä mladá a krásna Nina (Dakota Johnson), matka malej Eleny. Ich prvý kontakt premieša piesok s pocitom nepríjemna, no ďalšie dni počiatočné dusno rozpustia a vysokoškolská profesorka si k skupinke začína vytvárať užšie väzby. S každým ďalším kontaktom s Ninou však súčasne prichádza do silnej konfrontácie s vlastným boľavým vnútrom. A funguje to aj obrátene. Nina dokonale zrkadlí niekdajšie Ledino ja a nečitateľná päťdesiatnička je zas znepokojivou predzvesťou budúcej Nininej podoby...

V podaní Jessie Buckleyovej (I'm Thinking of Ending Things) sa cez pravidelné flashbacky vraciame do Ledinej mladosti. Pozorujeme vyše 20-ročnú matku, ktorá sa zúfalo snaží nájsť balans medzi neustálou starostlivosťou o dve malé dcéry a túžbou po dosiahnutí kariérneho úspechu. Ten je už celkom na dosah, no akoby nebolo možné mať súčasne oboje. Chvíľkové oslobodzujúce momenty a šťastné prchavé rodinné chvíle striedajú frustrujúce pocity zlyhania a hanby.

Maggie Gyllenhaal nás unáša do tmavých zákutí ženskej duše, v ktorej sa vedie vyčerpávajúci boj s rolou matky. V otázkach rodičovských rozhodnutí a v zložitosti materstva ide nepríjemne do hĺbky a bez príkras zobrazuje aj jej odvrátené stránky, o ktorých sa väčšinou nahlas nehovorí. A hoci môžu niektoré scény na prvý pohľad pôsobiť jemne hluchým dojmom, Gyllenhaal presne vie, čo chce dosiahnuť a neplytvá pri tom zbytočnými dialógmi.

Úplne zľahka pláva v náročných vodách, pričom iba letmo načrtáva problémy a s dôverou v diváka prenecháva interpretáciu otvorených scén a nezodpovedaných otázok na jeho pleciach. Do akej miery má žena právo plniť si svoje vlastné sny? Dokáže byť vôbec dobrou matkou, ak pritom stráca samu seba? A je vôbec v každej žene prirodzene zakorenená schopnosť milovať svoje dieťa viac ako vlastný život? Ak nie, robí to z nej zlého človeka?

Ledina odmeranosť a nečitateľnosť jej na sympatiách nepridáva a rozhodne nepatrí medzi postavy, ktorú si divák okamžite obľúbi. Dlhoročne potláčané výčitky a hnev voči sebe samej sa pretláčajú na povrch práve v tých najneočakávanejších chvíľach. V momentoch, v ktorých sa cíti byť prehliadaná a neviditeľná. Presne tak, ako keď sa kedysi celý svet točil okolo jej dvoch malých požehnaní.

The Lost Daughter sa môže pochváliť výnimočným hereckým obsadením. Každá z postáv zastáva v príbehu svoje pevné miesto a práve cez ich konania a omyly sa dostávame bližšie k Ledinej podstate. Najväčší priestor si v deji prirodzene kradne fantastická Olivia Colman. Talentovaná Britka si vyberá jeden kvalitný projekt za druhým, pričom iba nedávno okupovala konkurenčnú platformu v minisérii Landscapers. Jednu z vedľajších postáv si vo filme zahral aj režisérkin manžel Peter Sarsgaard. Profesor Hardy ako jeden z mála nevníma Ladu primárne ako matku, ale ako príťažlivú ženu s obdivom k jej pracovným výsledkom.

Ferrante trvala na podmienke, aby sa filmovej adaptácie chopila ženská režisérka. Hoci prišlo k niekoľkým odklonom od samotnej predlohy, príbeh tým vôbec neutrpel. Maggie Gyllenhaal sa v nepríjemných témach, ktoré sú prakticky až tabu, obracia skutočne profesionálne, bez teatrálnosti, lacného žmýkania emócii či použitia zbytočnej doslovnosti. Súčasnosť s minulosťou sa prelína tak prirodzene ako príliv a odliv na nevinnej pláži, na ktorej sa všetko začína a aj končí.

Práve príroda tvorí jeden z dôležitých pilierov citlivej snímky. Slobodná atmosféra gréckeho ostrova efektne kontrastuje s vnútorným nepokojom našich ženských postáv, ktoré sa čeliac materstvu chvíľami cítia ako vo väzení. Kombinácia zvedavého kameramanského oka Hélène Louvart (Never Rarely Sometimes Always) a podmanivo-temného soundtracku Dickona Hinchliffa pravidelne dopomáha nasávať zmes emócií prímorského miesta.

I v malebnom prostredí je Leda konfrontovaná útočnými šiškami, hnilým ovocím či odpudivým hmyzom na vankúši, ktorý verne odráža nevyliečenú bolesť a hnis v jej samotnom vnútri. Režisérka využíva symboliku v niekoľkých rovinách a i z neživého predmetu v podobe stratenej bábiky dokáže vyťažiť mnoho. Funguje nie len ako spojka v dvoch ústredných ženských príbehoch, Leda sa starostlivosťou o ňu snaží vykúpiť zo svojej omylnej minulosti, v ktorej ako matka zlyhala.

The Lost Daughter vo výsledku ponúka súhrn vysokokvalitného herectva, pevnej réžie a dôležitých otázok, o ktorých netreba mlčať. Psychologická štúdia o úskaliach materstva si odbila premiéru v Benátkach (Cena za najlepší scenár - Maggie Gyllenhaal) a už teraz má na konte zbierku ocenení, vrátane nominácií na Zlatý Glóbus. Je to film, ktorý nie je stvorený do našich obývačiek, ale do kinosál. Aby dokonalé ticho pri záverečných titulkách mohla následne prestriedať búrlivá diskusia.

The Lost Daughter (USA / Grécko, 2021, 121 min.)
Réžia: Maggie Gyllenhaal. Scenár: Maggie Gyllenhaal, Elena Ferrante. Hrajú: Olivia Colman, Jessie Buckley, Dakota Johnson, Ed Harris, Peter Sarsgaard, Dagmara Dominczyk, Paul Mescal, Jack Farthing ...