TRAGÉDIA MACBETH

Každá nová adaptácia drámy Williama Shakespeara prináša so sebou značné riziká. Adaptácií – nie len filmových a divadelných – je už toľko, že tvorcovia môžu len ťažko prísť s originálnym nápadom. Zároveň sa neubránia tomu, že ich diela budú porovnávané so stáročiami preverenými predlohami alžbetínskeho dramatika.

Joel Coen (Inside Llewyn Davis, Burn After Reading, No Country for Old Men) sa prvýkrát „osamostatnil“ od svojho brata Ethana – s ktorým dlhé roky tvorí režijný tandem – a nakrútil svoj prvý samostatný film The Tragedy of Macbeth. Výrazne štylizovanú adaptáciu Macbetha dostal na filmové plátno už Orson Welles (1948) a Akira Kurosawa preniesol alžbetínsku predlohu do stredovekého Japonska (Krvavý trón, 1957). Coen na rozdiel od týchto tvorcov nie je známy ako adaptátor Shakespearových hier a prekvapivo sa vydal do nových vôd. Vo výsledku dokázal solídne skĺbiť literatúru, divadlo a film; vytvoril podmanivý audiovizuálny obraz Škótska ako miesta beznádeje a chladnokrvnej chamtivosti.

Zlom v inscenovaní Shakespearových hier na divadle prichádza s nástupom tzv. prvej divadelnej reformy na konci 19. storočia. Inscenátori sa v tej dobe pokúšali prekonať realizmus a rozvíjali nové koncepty divadelnej architektúry alebo práce so svetlom. Coenova filmová adaptácia ide v stopách tejto tradície. Mizanscéna jeho snímku pripomenie dochované návrhy a fotografie z tvorby tvorcov prvej divadelnej reformy, ako bol Adolphe Appia alebo Edward Gordon Craig.

Prvá divadelná reforma zároveň vyzývala k odklonu od literárnosti. Na rozdiel od toho Shakespearov text prestupuje dialógmi i monológmi Coenovej verzie a predstavuje jednu z jej najvýraznejších zložiek. Prvé slovo, ktoré vo filme zaznie z úst čarodejníc – „When“ – je súbežne zobrazené aj titulkom. Týmto zdvojeným spôsobom prezentácie akoby nás film inicioval, že dramatický text bude jeho kľúčovou zložkou. Režisér tak na jednej strane použil modernistický štýl, ale zároveň zostal pietne verný literatúre.

Napriek lipnutí na predlohe sa Coen nebráni ozvláštneniam. Manželskú dvojicu Macbetha a Lady Macbeth posunul do znateľne staršieho veku. Iné ozvláštnenie dosiahol angažovaním afroamerických hereckých osobností do titulnej úlohy a niekoľkých ďalších postáv. Práca s černošskými predstaviteľmi však v prípade inscenovaní Shakespearovej tragédie nie je nóvum. Orson Welles vo svojej divadelnej inscenácii Voodoo Macbeth (1936) – ktorú naštudoval ešte predtým, ako sa stal významným filmárom – pracoval výlučne s černošským hereckým ansámblom a dejisko hry presunul zo Škótska na fiktívny karibský ostrov.

Coen využíva hlasový aj gestický prejav talentovaných hereckých osobností. Denzel Washington v roli Macbetha umne prechádza zo šepotov do hlasitých prejavov, čím sprístupňuje intimitu aj šialenstvo hlavnej postavy. Takisto Frances McDormand dokáže nemenej presvedčivo vyjadriť chladnokrvnosť intrigánskej Lady Macbeth. Kathryn Hunter pôsobivo moduluje timbre hlasu trojice čarodejníc a expresívnou pantomímou vyjadruje metamorfózu z vtáčej do ľudskej podoby. Vďaka hereckej práce s hlasom, Coenov snímok nie je len podmanivým vizuálnym, ale aj auditívnym zážitkom.

Obrazovou zložkou režisér zjavne nadviazal na filmový modernizmus 20. a 50. rokov minulého storočia. Snímok nie je archaický len alžbetínskym textom, ale aj formátom rámu 4:3. Architektonika mizanscény variuje nemecký filmový expresionizmus a mohutné tiene postáv pripomenú Ejzenštejnovho Ivana Hrozného (1945). Ostré kontrastné svietenie alebo slnko zatiahnuté mrakmi sú ozvukmi poetiky Carla Theodora Dreyera, alebo Bergmanovej Siedmej pečati (1957). Pochmúrna atmosféra sprevádzajúca štúdiu zločinu zas pripomenie noirovú kinematografiu.

Strohé hranaté priestory, veľké gotické okná, mohutné schodiská alebo naklonená rovina rámu sú výrazné expresívne prostriedky, ktoré sa používali v kinematografii už pred desaťročiami. Úvodnej replike čarodejníc – „Hnus je krása, čo krásne je sa hnusí.“ – môžeme rozumieť ako estetickému krédu, v ktorom sa zakladá autorská koncepcia režiséra Coena, kameramana Bruna Delbonnela a scénografa Stefana Dechanta. Podmanivú štylistiku filmu použili pre vyjadrenie tej najväčšej ľudskej chladnokrvnosti. Vďaka výraznej štylizácii sú ústredné témy filmu ako je smrť či zrada omnoho čitateľnejšie.

Napriek výraznej štylizácii je poetika nového Coenovho filmu jednotná. Princípy literárnosti, divadelnosti a audiovizuálnej expresivity režisér dokázal skĺbiť do koherentného celku. Výsledný útvar vo svojich jednotlivých zložkách nepredstavuje originálny prístup k adaptácii Shakespearovej tragédie. Literárnosť, expresívna štylizácia či černošské herecké obsadenie bolo možné vidieť u Macbetha dávno predtým.

Špecifickosť Coenovho prístupu spočíva v prepojení pietnej vernosti literatúre s audiovizuálnou modernistickou poetikou. Film možno bude iritovať publikum, ktoré nedokáže zniesť literárnosť a divadelnosť v kinematografii. Vo výsledku však ide o podmanivú adaptáciu, ktorá nepopularizuje len Shakespeara, ale aj dejiny filmovej estetiky.

The Tragedy of Macbeth (USA, 2021, 105 min.)
Réžia: Joel Coen. Scenár: Joel Coen, William Shakespeare (hra). Hrajú: Denzel Washington, Frances McDormand, Alex Hassell, Bertie Carvel, Brendan Gleeson, Corey Hawkins, Harry Melling, Miles Anderson, Matt Helm, Moses Ingram, Kathryn Hunter ...