DRIVE MY CAR

Japonský snímok Drive My Car - Drajv maj kár zapôsobil na svetových festivaloch aj v koncoročných hodnotiacich rebríčkoch. Z Cannes si odniesol cenu za najlepší scenár a na Oscaroch bude oficiálnym japonským zástupcom hneď v štyroch kategóriách. Názov adaptácie rovnomennej poviedky Haruki Murakamiho odkazuje k piesni od The Beatles a zároveň je emblémom dôvery. „Veď moje auto“ je výraz odovzdania sa, zrieknutia sa svojich dogmatických istôt o sebe aj druhých. Interpretáciám otvorený film predkladá množstvo tém: vzťah erotiky a tvorby, prekonávanie nevery, pojednanie o úlohe jazyka či liečivej funkcii umenia. Celým príbehom však prestupuje téma načúvania druhým a životným udalostiam.

Režisér Rjúsuke Hamaguči adaptoval Murakamiho poviedku na plátno voľne; menej než 40 stranový text rozvetvil do trojhodinového sujetu. Dĺžka filmu a pomalý spôsob rozprávania bude zrejme jednou z hlavných prekážok pre nepripraveného diváka. Režisér motivácie postáv zatajuje, emócie redukuje a množstvo dejov nevysvetľuje. Mystiku a erotiku úvodných scén vystrieda poetika všednosti, v ktorej však život nestratí svoj tajomný aspekt. Pokiaľ divák príjme pozvanie na hru aktívneho vnímania aj porozumenia, dostane obohacujúci zážitok.

Protagonistom je herec a divadelný režisér Kafuku – v stoickom podaní Hidetoši Nišidžima – ktorý je známy experimentálnymi inscenáciami s medzinárodným a viacjazyčným ansámblom. Po strate najbližších – najskôr dcéry, potom manželky (Reika Kirišima) – potlačuje vlastný žiaľ a s najväčšou sebe kázňou pokračuje v umeleckej tvorbe. Hlavná časť deja sa sústredí na jeho pobyt v Hirošime, kde pre divadelný festival inscenuje Čechovovho Uja Váňu. Polyglotná interpretácia ruskej klasiky vedľa japončiny, mandarínčiny alebo tagalčiny zahŕňa kórejský znakový jazyk.

Kafukovi je po diagnostikovaní zrakovej vady pridelená manažérmi festivalu osobná šoférka. Mladá Misaki (Tóko Miura) je podobne disciplinovaná a minulosťou rozžialená, ako jej sprvu nie úplne dobrovoľný klient. Značná časť deja sa odohráva v zastaranom modeli automobilu Saab 900. Nejde pritom o klasickú roadmovie; životné ciele postáv sú zahmlené a vo väčšine prípadov používajú vozidlo na krátke cesty medzi domovom a pracoviskom.

Automobil naplňuje podobnú funkciu, ako je tomu v tvorbe iránskeho tvorcu Abbása Kiarostamího. Hamaguči – podobne, ako Kiarostamí vo svojich vrcholných snímkach – používa interiér vozu ako izolované prostredie. V dlhých rozhovoroch sa postupne rodí dôverné prepojenie ústredných postáv. Kamera často sleduje automobil z nadhľadov, čím napomáha k celistvej komunikácii s mestom a krajinou. Saab 900 staromódnym dizajnom a červenou farbou vyčnieva z okolia; jeho spôsob prezentácie však skôr spočíva v nezaujatom pozorovaní než vo fetišizme.

Výber Čechovovej hry nie je náhodný. Ruský dramatik zobrazoval život komplexne, s jeho tragickými aj komickými stránkami. Hamaguči okrajovo odkazoval k Čehovovi už vo svojom staršom filme Asako I & II (2018), v ktorom kládol otázky o tom, ako inscenovať Tri sestry. V Drive My Car čechovovské charaktery odrážajú osudy filmových postav. Nesú si bremená každodenného života, ktoré musia trpko znášať, aj keď im na to nestačia sily. Vo filme nechýba ani tragikomická replika Váňu o tom, „ako z neho mohol byť Schopenhauer alebo Dostojevskij.“

Ako pristupuje Kafuku k inscenovaniu viacjazyčného Čechova? Namiesto toho, aby ansámbel viedol k vrcholnému výkonu, požaduje na skúškach prosté mechanické čítanie textu. Herci, ktorí si naprieč jazykovými bariérami nerozumejú, sa v konečnom dôsledku stávajú vzájomne pozornejšími. Kľúčový monológ Soni vkladá do gest nemej Kórejky (Park Yoo-rim). Pre amatérsku herečku-tanečnicu nie je text neosobným remeselným materiálom, ale je neoddeliteľne prepojený s jej vlastnou životnou tragédiou. Podobne, ako sa Misaki naladí na starý Saab 900 – „mení rýchlosti tak plynule, že je to ledva cítiť“ – tak aj tragikomédia z 19. storočia bytostne preniká divadelníkmi.

Kafuku vysvetľuje jednému zo svojich hercov: „Text vám kladie otázky. Podvoľte sa a odpovedzte naň.“ Umenie nás učí rozumieť samým sebe, účasť na realite nás učí rozumieť umeniu. Zrejme preto má Hamaguči blízko k divadlu, teda k umeleckému druhu, ktorý vteľuje slovo do situácií.

Hamaguči sporadicky zobrazuje postavy v zrkadlách, čím tematizuje ich relatívnu odcudzenosť, blízkosť aj dvojníctvo. Väčšinou sprítomňuje priestory všedného mesta alebo prícestnej prírody. Vyhýba sa skrášľujúcej estetizácii a prvoplánovo atraktívnym scenériám. Režisér svojim náznakovým štýlom divákovi nič neuľahčuje. Chce ho priviesť k bdelosti, aby napríklad spozoroval nenápadnú zmenu osvetlenia.

Japonský tvorca svoju filozofiu traktuje pietne, neskĺzava do dogmatickej rétoriky, ale ani do postmodernej rezignácie na objavovanie pravdy (nakoniec o uznanie pravdy v jeho diele ide). V súčasnom svete, plnom bezhlavého súperenia ideológií, vynikne Drive My Car ako upokojujúca meditácia o dôležitosti dialógu a pritakania životu – aj keď trpkému. Pokiaľ pristúpime na to, že jadrom mystiky je vidieť skutočnosť celistvo, Hamagučiho snímok bude mať k mystike veľmi blízko.

Film o tom, ako nechať odísť minulosť, aby k nám mohla opäť prísť, avšak nie podľa našich očakávaní. O tom, ako sa skrz minulé skúsenosti (životné aj umelecké) dívať do budúcna. O tom, ako rozumieť a mlčanlivo hovoriť.

Doraibu mai kâ (Japonsko, 2021, 179 min.)
Réžia: Ryûsuke Hamaguchi. Scenár: Haruki Murakami, Ryûsuke Hamaguchi, Takamasa Oe. Hrajú: Hidetoshi Nishijima, Tôko Miura, Reika Kirishima, Park Yu-rim, Jin Dae-yeon, Sonia Yuan, Ahn Hwitae, Perry Dizon ...