ÚSMEV, PROSÍM!

Francúzske komédie k nám chodia so železnej pravidelnosťou – a na jednej strane sa nám etablovali nové partičky (napríklad okolo Philippa Lacheaua či série s Christianom Clavierom), zároveň sa však o pozornosť hlásia aj nováčikovia. Jeden z nich, Francois Uzan prináša rodinnú komédiu o hľadaní stratenej iskry po dvoch dekádach.

Dejový náčrt je ľahký a naplno chce premietnuť rodinné trampoty v cudzom prostredí do zábavnej komédie. Hlavný hrdina Thierry sa na staré kolená dozvedá blbú správu: jeho manželka Claire ho chce opustiť, ale on staví všetko na jednu kartu a rozhodne sa zobrať ju do Grécka po 20 rokoch. A nielen ju, ale celú rodinu, lebo mu utkvelo v pamäti, že v tom roku 1998 tu zažili najlepšie prázdniny a chce si ich zopakovať. Na jednej strane to má byť posledný týždeň famílie skôr ako ohlásia rozvod, tam vnútri však dúfa, že by mohol získať Claire späť.

Žáner bláznivá francúzska komédia sa ani po dlhých rokoch nemení a snaha zobrať Úsmev, prosím! do kategórie vychádza cca na 60 percent. Má všetky potrebné atribúty, resp. sa snaží miešať niekoľko tematických komediálnych línií. Vybrané vyjdú lepšie, pri iných to trošku drhne. Osobne vnímam najslabšie vzťahovú rovinu chradnúceho manželstva – videli sme už kopu iných filmov, kde sa snaží chlapík s odrastenými deťmi i po kríze stredného veku opäť nakopnúť: získať svoju manželku naspäť alebo nový objekt (napríklad Crazy Stupid Love). V tom smere má Thierry a Claire pomerne malý priestor, lebo už keď by Uzan mohol tento part rozvinúť, silou mocou sa mu tu pchajú ešte ďalšie – a tie fungujú často lepšie.

Takže hľadanie stratenej iskry prebieha, ale paralelne s pomocou iných scén. Nostalgia po 20 rokoch sa ukáže byť ako dobrý motív, ale väčšinou sa zúži na porovnávanie toho, čo zažila rodinka vtedy vs. ako sa stredisko či oni zmenili. Každý, kto zavíta po rokoch na staré miesto, cíti niečo podobné – čaká viac ako dostane. A takto vyjde porovnávacia línia – občas dobrý gag, inokedy len závan minulosti.

Najlepšie vyjde snaha o poslednú spoločnú rodinnú dovolenku. Francúzi v cudzine sú vďačný artikel a Uzan sa s nimi dokázal slušne pohrať – na jednej strane tu má pár z manželstva, ale aj dospelé deti si idú svojou cestou. Časť humoru spočíva v tom, že ich do Grécka treba dostať, no je príjemné vidieť, že tu už nemusia byť iba v roli poskokov rodičov, ale majú vlastný priestor a Uzan-scenárista im tiež prepašoval drobné línie. Dcéra Karine je ambiciózna právnička, syn Antoine skôr dotovaný rojko. Opačné nátury pomáhajú, každého čaká iné dobrodružstvo. Jednotliví členovia sa dostanú na nečakané miesta, zažijú občas trapasy a veľa gagov stavilo na situačnú komiku na pláži či nočnom živote. Ešteže netlačia príliš na pílu a humor nie je trápny, žiadne lacné erotické narážky či iné chuťovky nedorazia.

Úsmev, prosím! mieša tri komédie dokopy (prebudovanie manželstva, nostalgiu, rodinnú akciu v inej krajine), ani v jednej úplne nedominuje. Všade doručí pár scén, niekedy sa zasmejete, inde si možno spomeniete na dovolenku zo svojho života. Chýba tu vyslovene nezabudnuteľná scéna, akou sa definujú letné komédie. No dočkáme sa rôznych nedorozumení, trápnych momentov, bizarných tričiek a iných pokusov o navodenie staromilskej atmosféry.

Takže ak tento rok vynechávate tradičné Grécko (či Chorvátsko) alebo máte chuť mrknúť si bláznivé francúzske komédie v jednej v štýle instantného capuccina 3v1, je to fajn kandidát pre návštevu kina. Atmosféra je takmer stopercentná, ale filmu lepšie fungujú vybrané scény ako celok.

On sourit pour la photo (Francúzsko, 2022, 95 min.)
Réžia: François Uzan. Scenár: François Uzan. Hrajú: Jacques Gamblin, Pascale Arbillot, Pablo Pauly, Agnès Hurstel, Ludovik a ďalší...