JEDNA SEKUNDA

Kultúrna revolúcia paralyzovala čínsku ekonomiku. Ideológii podrobila školstvo a kultúru. Do tohoto historicko-politického pozadia zasadzuje Zhang Yimou svoj film Jedna sekunda, ktorý sa po dvoch rokoch dostáva aj k nám.

Púštna osada je rozložená do niekoľkých obytných blokov. Ak sa občan z jedného bloku zatúla do druhého, je podozrivý. Individualisti a kverulanti končia v pracovných „prevýchovných“ táboroch. Naopak vzorní plniči povinností dostanú raz za čas kolektívnu odmenu – filmovú projekciu.

Jeden podozrivý a „zlý element“ sa vyrojí odniekiaľ z hlbokej púšte; motá sa okolo provizórneho kina a predstiera, že prišiel zo susedného bloku. O chvíľu sa vynorí z tmy mladé dievča Liu a ukradne jeden z filmových kotúčov. Utečenec sa za zlodejkou rozbehne a ešte viac zmätený divák netuší, čo tohoto zúfalého podivína k filmovému pásu tak priťahuje.

Úvodná sekvencia je vhodným príkladom bravúrnej Yimouovej réžie. Motív krádeže kotúča a snahy o jeho získanie sa v sekvencii niekoľkokrát variuje. Táto zacyklenosť nenudí, naopak dokladá režisérov cit pre naratívnu úspornosť. Na minimálnom poli je rozohraných niekoľko emočných rovín. Naháňačka za kotúčom a patetické gestá pripomenú nemé grotesky. Násilie medzi strapatou zlodejkou a utečencom odkrýva ich biologickú podstatu. Naopak prvky melodrámy naznačujú zákutia rodinného pozadia zúfalej Liu a dodávajú postavám punc ľudskosti.

Ideologický film zo šesťdesiatych rokov – s patetickým názvom Hrdinní synovia a dcéry – sa v robotníckej kolónii premieta už roky. Miestni diváci dokážu čínsku propagandistickú snímku oceniť viac než hollywoodske Odviate vetrom. Pán Film – najskúsenejší premietač – si dobre uvedomuje vážnosť svojho povolania. Filmové kotúče sú sviatočným pokladom, diváci niekedy čakajú na film dlhé mesiace.

Jedna sekunda je k filmovému médiu viac skeptická než úctivá. Podobná pochybnosť sa objavila v slávnom neorealistickom filme Zlodeji bicyklov (1948), v ktorom režisér Vittorio de Sica reflektoval enormnú chudobu v povojnovom Taliansku a v náznakoch podkopával umelosť hollywoodskych štúdiových filmov. Hlavný hrdina sa tu zamestná ako lepič plagátov. Keď lepí plagát s Ritou Hayworth, je k jej výstrednej póze nanajvýš apatický. Jeden robotník poznamená: „Nemám rád kino. Nerád tam chodím.“ Je očividné, že faloš hollywoodskych filmov sa rozchádza s realitou jeho trpkého života.

Podobne aj hlavných hrdinov Jednej sekundy nezaujíma filmové umenie kvôli jeho podmanivej estetike. Liu kradne film z praktických dôvodov – potrebuje ho na výrobu niečoho iného. Utečenec naopak dúfa, že na zázname filmového týždenníku uvidí jednu blízku osobu. Pre Pána Filma má celuloid sociálny význam – zaisťuje mu postavenie v spoločnosti, ktorá sa naoko tvári ako beztriedna. Ani jedného z troch hlavných hrdinov nezaujíma film ako umelecký artefakt.

Skôr než oslavou kinematografie je Jedna sekunda satirou režimu, ktorý používa kinematografiu ako prostriedok propagandy. Film zobrazuje ako politické médium a v tomto zmysle – povedané slovami Lenina – ako „najdôležitejšie umenie“. Jedna sekunda je snímka o chudobe, ktorá bola priamym dôsledkom kultúrnej revolúcie. Demaskuje nedostatky hrdého, avšak nefungujúce systému.

Satira eskaluje v momentoch, kedy sa kolektív pokúša zachrániť poškodený celuloid s agitačným filmom. „Vo filmovom týždenníku vystupujú vzorní občania a špinavé ruky robotníkov sa ich pri čistení pásu nesmú dotknúť!“ Poznamená Pán Film. Irónia vrcholí opakovaným prehrávaním agitky, ktorá vzdáva hold režimu Mao Ce-tunga.

Yimou však nenakrútil len výsmech z čínskej kultúrnej revolúcie. Jeho snímku môžeme vztiahnuť aj k dnešku – a to nie len k pozostatkom či novým tvarom totalitného myslenia. V kontexte dnešnej uponáhľanosti vyznieva Jedna sekunda ako nostalgická spomienka po pomalšej dobe. Po časoch, kedy si diváci vystačili s niekoľko málom umeleckých diel, ku ktorým sa opakovane vracali a boli s nimi dôverne zoznámení.

Spotrebná kultúra dnešnej doby spočíva v chrlení jedného mediálneho produktu za druhým. Táto kultúra je charakteristická pre západný kapitalizmus, aj súčasnú Čínu. Kolektív radujúci sa z projekcie niekoľkokrát videného filmu, je znovuobjavením úsporného životného štýlu.

Yimouov film s minimalistickou zápletkou je myšlienkovo bohatý, dokáže vidieť niekoľko problémov z rôznych uhlov. Nejde len o konvenčnú poctu kinematografie a ani o zabehnutú satiru totalitných režimov minulého storočia. To, čo film oslavuje, to zároveň aj podkopáva; čo podkopáva, v tom zároveň objavuje aj krásu. Spoločné čakanie pred kinom či spievanie dobre známych piesní je zrkadlom ideologickej mašinérie aj oslavou jednoduchosti.

Yi miao zhong (Čína / Hong Kong, 2020, 104 min.)
Réžia: Yimou Zhang. Scenár: Yimou Zhang, Geling Yan, Jingzhi Zou. Hrajú: Yi Zhang, Haocun Liu, Wei Fan, Yan Li, Xiaochuan Li ...