PIARGY

Je koniec 30. rokov 20. storočia a v Európe sa schyľuje k jednému z najväčších krviprelievaní v dejinách ľudstva. V dedinke učupenej pod horami kdesi na strednom Slovensku však ľudí politika ani vojna nezaujímajú. Zamestnávajú ich skôr povedačky o miestnom boháčovi, ktorý vraj začal chodiť za ženou vlastného syna.

Ukazovanie prstom však nie je zďaleka jediným trestom, ktorý má smilníka postihnúť. V Piargoch za skazenosť nakoniec zaplatia úplne všetci. Nový slovenský film, ktorý mal nedávno premiéru v rámci 17. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch, môžete práve teraz vidieť v kinách po celom Slovensku.

Aký bol asi život nemajetnej siroty na slovenskej dedine v medzivojnovom období? Možno práve taký ako ten Julišin (Judit Bárdos). Je vždy po ruke, keď treba čosi zlé na niekoho zhodiť, a keďže sama nič nevlastní a nikoho nemá, jej jedinou šancou na bezpečný a pohodlný život je dobre sa vydať. Keď si ju teda bohatý statkár (Attila Mokos) vyhliadne za nevestu pre svojho syna (Daniel Fischer), neváha sa svojej šance chopiť. A to aj za cenu, že tým zlomí srdce najlepšej kamarátke (Jana Kvantiková), ktorá sa do rovnakého mladíka zahľadela tiež.

Radosť z nového života v manželovom rodičovskom dome však Juliši dlho nevydrží. V domácnosti panuje napätie, pretože svojrázna hlava rodiny pije ako dúha a po návrate z krčmy sa všemožne vyvršuje na svojej žene (Lucia Klein Svoboda). Čo je však ešte horšie, už čoskoro Juliša zistí skutočný dôvod, prečo ju gazda tak chcel za nevestu...

Nový slovenský film Piargy nakrútil režisér Ivo Trajkov podľa scenára Jany Skořepovej. Ten však vznikol na motívy rovnomennej novely Františka Švantnera, ktorá prvýkrát vyšla ešte v roku 1942. Atmosférou, kulisami, čierno-bielym vizuálom, ale aj jemným podfarbením folklórom akoby film zľahka odkazoval na klasickú tvorbu Martina Ťapáka a ďalších. Baladická lyrika sa tu mieša s prvkami magického realizmu, ale aj drsnej dobovej sociálnej drámy.

Môže to na prvú pôsobiť ako slušné klišé (film chvíľami zachádza aj do celkom predvídateľnej symboliky), no nečakajte žiadnu vyslovenú nostalgiu – Piargy sú so svojimi témami aj dynamikou ako celok spracované pomerne nadčasovo. Vďaka nelineárnemu rozprávaniu deja dokonca aj napínavo, hoci chvíľami v nich môžete mať kvôli tejto rozkúskovanosti zmätok.

Celkom zaujímavé sú, napriek určitému archetypálnemu skresleniu, jednotlivé postavy. Hoci pánom situácie je jednoznačne gazda Attilu Mokosa, vďačnejšie bude zrejme pre diváka sledovať ženské postavy, ktoré sa so svojou podriadenou úlohou v dobovej patriarchálnej spoločnosti vyrovnávajú každá po svojom. Niektoré intrigujú a ohýbajú chrbát tak, ako je to pre ne práve najvýhodnejšie (napríklad podnikavá Julišina sestra v podaní Lucie Siposovej), iné sa s pátričkami v ruke upínajú aspoň k božej spravodlivosti, keď už na tú pozemskú rezignovali.

Mladá Juliša je však ešte neskazená a nezlomená. Je plná energie aj túžob, a hoci ju spočiatku násilnícke výpady svokra desia, po chvíli akoby zistila, že práve pri ňom môže byť niekým, kým nikde inde byť nemôže. Áno, vzťahový obrat medzi hlavnými postavami môže byť vnímaný trochu kontroverzne, no film rozpráva len jeden konkrétny príbeh, ktorý iste nemá byť považovaný za všeobecný precedens.

Aj vďaka tejto nejednoznačnosti pôsobia postavy filmu pomerne plasticky a autenticky. Navyše, sú tiež veľmi dobre zahraté (v ďalších úlohách sa vo filme objavia napríklad aj Jana Oľhová či už zosnulý Marián Geišberg, pre ktorého boli Piargy posledným filmovým projektom). Komplexnosť filmu dotvára aj trefne zakomponovaný dobový kontext (arizácia, nástup stále konkrétnejšej hrozby a zla) či pokrytectvo cirkvi, ku ktorej sa prostý dedinský ľud upiera ako k vrchnej autorite.

Žiaľ, aj keď sa toho zdá byť takto na papieri viac než dosť, v praxi má film trošku problém naplniť celú svoju stopáž (rovných 100 minút) rovnomerne hutne a obsažne. Všetko podstatné sa v ňom dozvedáme už kdesi v prvej tretine, odkedy je nám už pomerne jasné, ako to celé dopadne. Až do posledných 15 – 20 minút, kedy sa udejú rozhodujúce zvraty, už dej veľmi nenapreduje a vyvrcholenie tak pôsobí zbytočne naťahovane.

Hádam tu stojí za zmienku, že Švantnerova predloha filmu je pomerne krátkou poviedkou a scenár sa jej, navyše, pridŕža len veľmi voľne. Kým literárne Piargy boli tak trochu hororovou legendou, film stavia najmä na ich metaforickom význame. Pridáva im ďalšie vrstvy a posúva ich od čistého nadrealizmu k uveriteľnejšiemu a nadčasovému príbehu s viacerými interpretáciami aj širším kontextom. Úplne to však na preklenutie obsahovo slabších pasáží filmu nestačí.

Piargy sú, v každom prípade, výrazným a originálnym filmom, ktorý za pozretie určite stojí a to hlavne v kine. Či už sú to herecké výkony, dramatická línia príbehu, dobový kontext alebo vizuálne spracovanie, niečo si z nich odnesie každý.

Podcastovú recenziu nájdete TU

Piargy (Slovensko, 2022, 100 min.)
Réžia: Ivo Trajkov. Scenár: Jana Skořepová, Ivo Trajkov. Kamera: Peter Bencsik. Hrajú: Judit Bárdos, Lucia Siposová, Attila Mokos, Daniel Fischer, Lucia Klein Svoboda, Jana Kvantíková, Jana Oľhová, Péter Nádasdi, Marián Geišberg, Ivan Martinka ...