EMIGRANTI |
EMIGRANTI |
Prehliadka súčasných severských filmov Scandi odštartovala historickým príbehom Emigranti. Adaptácia série románov Vilhelma Moberga rozpráva o osudoch švédskych roľníkov, ktorí sa za nádejou lepšieho života vysťahovali do Severnej Ameriky. Táto švédska meditácia o domove sa nevyhýba zdravej skepsy ani naturalizmu a divák v nej rozpozná nenútený prienik so súčasnosťou.
Nórsky režisér Erik Poppe si získal pozornosť filmom Utøya, 22 júla, v ktorom autenticky a bez nadnesenej epickosti zrekonštruoval teroristický útok Andersa Breivika. S menšou, ale presvedčivou mierou autenticity pristúpil aj k adaptácii Emigrantov. Mobergovú literárnu predlohu previedol na filmové plátno už Jan Troell v 70. rokoch; do hlavných úloh obsadil Maxa von Sydowa a Liv Ullmannovú.
Režisér Poppe – podobne ako vo filme Utøya – do centra pozornosti postavil ženský pohľad. Kulisami a kostýmami navodil dobovú vierohodnosť, vyhol sa však vyumelkovanej epochálnosti niektorých historických filmov. Uprednostnil civilnú jednoduchosť a nestrojenú lyriku. Príbeh pretkal filozofiou a náboženstvom; v mnohých momentoch mu zachoval dokumentárny nádych.
Film so svojou rozsiahlou – takmer dva a polhodinovou – dĺžkou dáva románovej predlohe dostatok priestoru; zároveň dokáže provokovať divákovu zvedavosť a udržať si jeho pozornosť. Dej nás privádza do reality Švédska v polovici 19. storočia, do doby, v ktorej kvôli hladu a chudobe opustili Škandináviu milióny obyvateľov.
Medzi miestnymi koluje nádejné presvedčenie o tom, že v Minnesote je najúrodnejšia pôda, dostupná pre každého. Škandinávski sedliaci – túžiaci po nezávislosti od svojich mocipánov – sa čoraz vo väčšom množstve odhodlávajú na riskantné plavby Atlantikom, ktoré mnohí z nich neprežijú.
Emigranti však nie sú rozvetvenou historickou freskou, ale príbehom o jednej manželskej dvojici a ich deťoch. Karl-Oskara a Kristinu poháňa vzájomná láska a s ňou súvisiaca povinnosť. Hrdý Karl-Oskar (Gustaf Skarsgård) uvažuje pragmaticky – svoje deti ani manželku nechce odsúdiť na život v švédskej mizérii.
Zatiaľ, čo jedni o zaoceánskom svete spriadajú romantické predstavy, druhí ho démonizujú. Kolujú reči o bezbožných indiánoch, polo-zvieratách operených po celom tele. Emigrantov k ich odchodu zo Škandinávie popudzuje aj dusivá atmosféra luteránskej cirkvi. Zavrhnutá prostitútka Ulrika – stvárnená popovou hviezdou Tove Lo – verí, že za Atlantikom nájde kľud od rigidných autorít.
Ústrednou postavou, ktorá myšlienkovo aj emotívne prehlbuje rozprávanie, je mladá matka Kristina (Lisa Carlehed). Jej poetický voiceover prepája minulosť s prítomnosťou a s dojemnou presvedčivosťou popisuje zjednocujúcu silu manželskej lásky. Kristina je ústrednou postavou aj preto, že do príbehu vnáša podstatné otázky o domove a Bohu.
Jej viera pripomenie skôr novodobé kresťanstvo než náboženskú situáciu v 19. storočí. Kristina sa postupne vymedzuje voči luteránskemu tradicionalizmu – ktorý má blízko ku kmeňovému archaickému uvažovaniu – a otvára sa dialogickému porozumeniu biblického posolstva. Poznáva, že švédska jabloň sa dokáže zakoreniť a rozrásť v novej pôde. Rovnaké nebo, čnejúce nad Švédskom aj Amerikou, otvára úvahy o bezbrehosti domova.
Poppe vo svojej adaptácii nevsadil ani tak na literárnu opisnosť, ako na obrazovú poetiku. Miestami akoby maliarske kompozície stelesňujú vnútorné meditácie hlavnej hrdinky, ktorá večne premýšľa nad minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou. Pochmúrna švédska krajina a preslnená Minnesota tu nevystupujú ako dva nezlučiteľné svety, ale ako rôznorodé aspekty jedného a spoločného domova.
Matka blúdiaca v trávnatých prériách pociťuje zúfalstvo z Božieho mlčania, ale zároveň ohmatáva vyživujúcu existenciálnu skúsenosť a učí sa dívať na svet z nového uhlu. Na tejto ceste je aj naturalisticky stvárnený pôrod prirodzeným atribútom tŕnitého domova.
Film o kúsku Švédska v Amerike ukazuje šírku pojmu domov. Švédi si do Nového sveta prinášajú svoju hrdosť, odhodlanosť a obetavosť, ale aj kmeňové uvažovanie luteránskych pastorov. Jed nie je ukrytý v hrôzostrašných divochoch, ale v každom z nás. Tradíciu však film rozhodne nezatracuje – uvažuje o nej čerstvo, dialogicky sa ju pokúša uplatniť v novom kontexte.
Poppe sa nevyhol určitému myšlienkovému schematizmu, ktorý prevzal zo spirituálne ladených filmov. Tvorba Terrenca Malicka a Andreja Tarkovského je podobne pretkaná úvahami o domove a duchovnom údele človeka. Ich filmy, ktoré potlačujú dejovú atraktivitu, sa usadia v úzkom kruhu oddaných divákov; pre ďalších však zostávajú len nepochopiteľnými záhadami či manierami.
V prípade Emigrantov môžeme hovoriť o filme, ktorý sa zavďačí rôznorodejšiemu spektru divákov. Snímka aktívne rozvíja dejovú rovinu a neustále drží diváka v pozornosti. Poppe tak filmovému mysticizmu dodal atraktívnejšiu tvár a sprístupnil ho širšiemu publiku.
Utvandrarna (Švédsko / Nórsko / Dánsko / Nový Zéland, 2023, 148 min.)
Réžia: Erik Poppe. Scenár: Anna Bache-Wiig, Vilhelm Moberg, Siv Rajendram Eliassen. Hrajú: Gustaf Skarsgård, Sofia Helin, Tove Lo, Laurence Kinlan, Lisa Carlehed, Christian Kinell, Ola Normelli, Stefan Cronwall, Goran Aliskanovic ...