BOB DYLAN: ÚPLNE NEZNÁMY

Bob Dylan: Úplne neznámy naskočil vlani do oscarovej sezóny i amerických kín na poslednú chvíľu. James Mangold si pred 20 rokmi strihol Walk the Line, kde mapoval životný príbeh Johnny Casha – a na pohľad sa zdá, že si chce dať repete s Bobom Dylanom.

Úplne neznámy je mladík prichádzajúci do New Yorku za svojím idolom. Woody Guthrie už leží na posteli, počúva kamoša Peta (ktorý obhajoval jeho klasickú pieseň na súde) a v tom momente sa vo dverách zjaví asi 20-ročný vychudnutý muzikant s gitarou. Zahrá tu fajnovú vec, Pete Seeger v ňom okamžite uvidí talent, ktorý si zoberie domov a o pár mesiacov už opáči pódia. Bob Dylan. Vtedy ho ešte nikto nepoznal, s nejasnou minulosťou z cirkusu (?) a plným zošitom piesní nahráva cover verzie piesní. Pošťuchne ho k vlastnej tvorbe nová priateľka Sylvie? Alebo obľúbená Joan Baez s famóznym hlasom? Keď prehrmí kubánska kríza, aj atentát na JFK, získa Bob kopu materiálu na piesne. Ale jeho neúnavná snaha posúvať sa vpred smeruje aj k zlomovému bodu na Newport festivale v roku 1965...

V prvom rade si treba uvedomiť, že James Mangold nezachytáva celoživotné dielo Boba Dylana. A je to úplne v poriadku: vybral si štyri roky, počas ktorých vystrelí z neznámeho muža na obletovaného speváka davmi. Je tu priestor pre vzostup, romániky i objavovanie svojho hlasu v spoločnosti. Budeme svedkami vtipných i ťažších situácií – a ostáva spoločný menovateľ tvrdohlavosti i uzavretosti Dylana, do ktorého sa snažíme preniknúť na koncertných vystúpeniach, tmavých uliciach či bytoch a párty.

Pôvodný námet - knižka Dylan Goes Electric – je vlastne malý spoiler a finálna téma filmu. Súvisí so snahou inovovať repertoár i podľahnutím mámeniu elektrickej gitary, ktorou sa Bob odcudzuje prvotnej mase fanúšikov, čo si ho obľúbila ako folkového speváka. Zároveň ukazuje ako sa menia preferencie interpreta – a ťažkú reflexiu prívržencov, ktorí aj pri iných často váhajú, či ostať verní iba prvému štýlu alebo kráčať ďalej počas zmien žánrov (zdraví takto napríklad aj Taylor Swift či Tiesto).

Azda aj preto sa film pomyselne sčasti láme v polovici, kedy zaznie jeden z najväčších hitov The Times They Are A-Changing a príde ceduľa 1965. Iné roky sú len tak jemne vtesnané do záberu, ako napríklad keď hrá Bob a Joan v Newporte v roku 1964. Podobné drobné nuansy nájdeme vo filme na každom kroku – lokálny divák môže sčasti tápať pri niektorých udalostiach, ale dostane peknú ukážku nervozity v USA počas spomínanej kubánskej krízy (október 1962).

S Bobom trávime dlhé minúty (roky) času, no predsa je pomerne neznámou osobou. O minulosti veľa nehovorí, vzťahy vytvára i uzatvára na počkanie, prechádza medzi rôznymi miestami, ale chýba mu aj útočisko, domov a vnútorný pokoj. Alternuje ho neustálou tvorbou na nečakaných flekoch – raz príde k Sylvii aj po rozchode, inokedy ťuká na dvere Joan, aby mohol skoro ráno tvoriť. Je svojský, sebecký či arogantný? Film nedáva jednoznačnú odpoveď, ale nechá nás sledovať persónu a vytvoriť si názor.

A je to úžasná sonda do 60. rokov 20. storočia, tamojšej hudobnej scény – dostaneme sa do malých klubov, veľkých sál i na letné festivaly. Uvidíme vystúpenia vtedajších hviezd ako Joan Baez a Pete Seeger, ku ktorým sa pripája Bob Dylan s nezameniteľným šarmom. Atmosféricky je film absolútne parádny a cítiť jeho údajne vysoký rozpočet. Výprava, kostýmy, kamera, všetko vás teleportuje späť.

Najväčším triumfom sú herecké výkony. Trio na Oscara nominovaných hercov predvádza famózne party, každý iným spôsobom. Spoločným menovateľom je, že si všetky piesne odspievali, žiadny lip sync! Timothée Chalamet je odzbrojujúci so zaťatými zubami a akcentom Boba od prvej scény – to ako sa pohybuje, hovorí a najmä spieva, je skvelé. Vidíte úplne iný výkon ako pred rokom v Dune II, toto je sústredená ukážka génia spred šiestich dekád. Vždy, keď je na plátne, budete mať úsmev či starosť na tvári. Je to iný výkon ako Austina Butlera (Elvis) či Rami Maleka (Bohemian Rhapsody), ale už mesiac počúvam Dylanove pesničky v jeho prevedení. Ako kedysi Joaquina Phoenixa/Johnny Casha vo Walk the Line.

Monica Barbaro je pre mňa objav roka, vždy keď jej Joan príde na scénu, film dostáva inú podobu a máte chuť objavovať aj jej charakter. Jej interakcie s Timothem sú osudové. Edward Norton má nemenej ťažkú rolu, keď najprv fandí Bobovi, ale dostáva sa na križovatku, keď sa mu vzďaľuje. Chce byť ďalej v prítomnosti toho fenoménu, zahrať si s ním aspoň na chvíľu, no trpí jeho rozhodnutiami.

K hlavnej trojici by som prirátal ešte Elle Fanning v úlohe Sylvii, ktorá má dva fakt precítené zábery zosúladené s hudbou, dianím a stratou na malom priestore. A nesmiem zabudnúť na Boyda Holbrooka, ktorého Johnny Cash je výrazne odlišný od Phoenixa, ale zmetie svoje momenty ako uragán (plus má skvelú etudu vyparkovania auta).

A chváliť treba aj Jamesa Mangolda za réžiu: po 20 rokoch nedoručil iba kópiu Walk the Line v štýle vymením speváka, udržím štýl a mám nový projekt s nádejou na Oscara (aj má nomináciu za réžiu). Jeho 141 minút ubieha hladko, strih je rýchly, niektoré piesne majú dve minúty a stačí to – inokedy nechá vyznieť scénu dlhšie. Je cítiť, že mal film pod kontrolou a všetko mu sedí.

Bob Dylan: Úplne neznámy je výborná dobová dráma o hudobníkovi v jeho začiatkoch. Má výborné herecké výkony, skvelé momenty a krásne odkazuje na prechod hudobných štýlov či životných zmien.

PS – Na druhé videnie je film ešte lepší a capol by som mu aj 9/10.

A Complete Unknown (USA, 2024, 141 min.)
Réžia: James Mangold. Scenár: James Mangold, Jay Cocks, Elijah Wald. Hrajú: Timothée Chalamet, Joe Tippett, Edward Norton, Monica Barbaro, Elle Fanning, Eriko Hatsune, Peter Gray Lewis, Peter Gerety, Lenny Grossman, David Wenzel ...