Musím sa priznať, že ma Smradi do určitej miery zmiatli. Moje očakávania boli ovplyvnené priaznivými kritikami, Českým levom i zaujímavou témou. Skutočnosť je trochu iná. Ak by som mal začať od konca tak musím konštatovať, že Smradi sú veľmi zaujímavou televíznou inscenáciou, či skôr televíznym filmom. Aj pri kvalitnej produkcii Českej televízie by sa tento film v niektorom z pondelkov vynímal a získal by si svojich divákov. Do kinofilmu mu mu však (nie málo) chýbalo. Snímka je robená v pokojnej atmosfére, v pomalom tempe, ktoré len občas strhne krátka búrka emócii. Dlhé švenky kamery na tváre hlavných protagonistov nám postupne vytvárajú rodinné album, no zmysel týchto záberov mi nie je úplne jasný. Zatiaľ, čo pri prvom takomto zábere môžeme sledovať Trojanovú tvár ako postupne absorbuje rasistického suseda, ďalšie predstavovačky už pôsobia tak trochu do počtu. Nehovoriac, že sám Trojan (Ivan!), ktorý hrá flegmatického otca rodiny, svoj vnútorný boj ďalej nevedie. Nezdá sa, že by sa menil, a nezdá sa, že by sa vyvíjal. Možno podľa predstáv hlavnej hrdinky: "radšej pozdrav tri krát, než ani raz" máme občas vo filme pocit, že niektorých vecí je tam trochu viac ako by bolo treba. Najvýraznejším nedostatkom Smradov je však dej a dramaturgia. Príbeh plynie a kedykoľvek máme pocit, že sa niečo začína, film to okamžite posunie. Chápem, že život je pravdivý scenárista, ale pokiaľ chceli autori striktne dodržať autenticitu príbehu mali si najskôr položiť otázku, či ide o sfilmovateľný príbeh. Netvrdím, že film mal skončiť patetickým finále na súde, kde by sa odhalilo pravdivé zmýšľanie ľudí, ale možností je skutočne veľa a žiadna z nich sa nevyužila. Finále v podobe trochu úteku, hľadania pravej mamy a šťastného návratu, jednoducho nie je presvedčivé a nespĺňa potrebu katarzie.
Osobitnou kategóriou, aj vzhľadom na Českého leva, je herecké obsadenie. Trojan i Špalková hrajú presvedčivo, výborne sa dopĺňajú a ich výkon pôsobí skutočne civilne (v tom najlepšom zmysle). Myslím, že dominantnou postavou (či už minutážou, alebo hereckým výkonom) je práve oduševnená a spontánna mamina v podaní Petry Špalkovej. Ak malo niekomu pribudnúť sklenené zvieratko (je to samozrejme vec konkurencie v kategórii), tak by som povedal, že asi skôr jej. Detský protagonisti pôsobia samozrejmou mierou autentickosti, ktorá je tomuto veku daná a svoje party zahrali prirodzene a s určitým pôvabom.
V súčinnosti so zaujímavým zvukom, ktorý využíval industriálne zvuky a s rozpačitou artovo rozmazanou kamerou, ktorá chce evokovať reálnosť udalostí, ale patrí skôr do arzenálu umelých sladidiel, ktoré sa hrajú na cukor musím ešte raz skonštatovať, že ide o televízny film, ktorý sa akýmsi spôsobom dostal do kina. Film s rozhodne veľkým a humánnym posolstvom, ktoré cítim pravdivo a silne, práve v tom, že sa nehrá na veľké slová, ale ukazuje skutočnú cestu. Zároveň však film, ktorý po dramaturgickej stránke, zostal myšlienke veľmi veľa dlžný. A to je ohromne nespravodlivé.
Smradi (ČR, 2002, 90 min.)
Réžia: Zdeněk Tyc. Scenár: Tereza Boučková. Kamera: Patrik Hoznauer. Hudba: Michal Němec, Jablkoň. Hrajú: Ivan Trojan, Petra Špalková, Jan Cina, Lukáš Rejsek, Tomáš Klouda, Zdeněk Dušek, Jaroslava Pokorná, Olda Kohout, Magdalena Sidonová.
