NEMOCNICA PLNÁ PREKVAPENÍ

Veľká šachovnica

Prvým nemilým prekvapením je obrovský kvalitatívny rozdiel medzi pôvodným príbehom a jeho pokračovaním. Zatiaľ čo v Dietlovom svete jednotlivé postavy žijú svoj hodnoverný život a ich postupné dokresľovanie je logicky zarámované prostredím v ktorom pracujú, Zikmundova verzia predstavuje veľkú šachovnicu, po ktorej sa jednotlivé figúrky pohybujú presne podľa pravidiel. Strelec Sova ml. k fľaši alkoholu, k manželkinej výtke a nie ďalej. Dietlove postavy akoby žili vlastným životom. Konajú zdanlivo náhodne, impulzívne reagujú na vzniknuté situácie, no zároveň neustále dodržiavajú svoj svet vnútorných motivácii. Cvach je zbabelý, chválenkár a hoci sa vyšplhá po akademickom rebríku, stále zostáva Cvachom. Snáď najdokonalejšie vymodelovaný, doktor Blažej, prechádza veľkými zmenami. Z šikovného, tvrdohlavého lekára, nie úplne šťastného otca a manžela sa stáva tvrdohlavý primár, ktorý rozbije svoje manželstvo i chirurgicky tím, aby ho (súkromný život, i tím) nakoniec znovu poskladal. Z týchto, doslova ľudských, postáv sa však vytratili jedna dimenzia. Postavy sa sploštili na svoje pôvodné charakteristiky, ustrnuli vo vývoji a miesto ľudí sa zmenili na seriálové úlohy. Za ich konaním necítime vnútorný zmysel, ale scenáristovu vôľu. Ako ináč si vysvetliť absurdné momenty ako v spálni Pěnkavovcov, keď po Martinom zasnení nad budúcou nevestou: „je úplne ako ja" sa jej manžel prekvapene pozrie na svadobnú fotografiu. To keby videl Štrosmajer, tak zazelená a vzlietne celý dom.

Sploštenie postáv a ich neohrabané chovanie pripomína druhú veľkú zmenu. Nielen že chýbajú kultové vety, ale chýbajú najmä tí, ktorí by ich predniesli. Spolu s doktormi Štrosmajerom a Sovom odišla životná filozofia, ktorá oslovovala divákov. Kto chcel, mohol sa zžiť s bonvivánom, kto chcel, vybral si prísnu, morálnu dobrotu. Jeden aj druhý boli poznávacou značkou seriálu a jej najväčším tromfom. Žiaľ, ani jedna z pôvodných postáv, ani postavy novo importované sa k nim ani nepribližujú. A pritom verím, že napríklad Tomáš Töpfer by to, s lepším scenárom dokázal.

Krivé zrkadlo

Posledným nemilým prekvapením je zneužitie spoločenských tém. Zatiaľ čo Dietl sa z pochopiteľných dôvodov vyhol skutočnému svetu veľkým oblúkom, jeho pokračovateľ Petr Zikmund úplne bez rozpakov a najmä bez akéhokoľvek vkusu napchal do seriálu všetko, čo po ceste stretol. Rasizmus (so slovenskou Rómkou), privatizáciu, politiku, domáce násilie, mediálne kačice a „bubákov minulosti". Boj lekára s ekonómom, ktorý mohol vyznieť naozaj skutočne a relevantne tak zbytočne zapadá pod kopu klišé. Za vrchol, ani nie tak trápnosti ako vulgarizmu, považujem spôsob akým sa rozohrala rasová otázka. Nech už akokoľvek silene a ošúchane pôsobí námet o mladej dvojici, ktorá sa obáva prijatia zo strany rodičov, neviem si predstaviť nič horšie než scénu, keď mladý Pěnkava predstavuje svoju priateľku otcovi. Neuveriteľné, rasistické mlčanie otca, mierna reakcia syna „tos nemusel" a otcova obrana „ja nic, ale co tvoje matka?" vo mne vyvolávajú neskonalý údiv. Takýmito polopatistickými zjednodušeniami sa nielen robí medvedia služba, ale nadstavuje krivé zrkadlo.
 
Moje prekvapenie nad dejom a dramaturgiou postáv novej Nemocnice je o to väčšie, že ide o český seriál. Naši západní susedia majú totiž detské rôčky budovania „ponovembrového" seriálu úspešne za sebou. Stačí si len spomenúť na veľmi dobré „Četnícke humoresky", ktoré herecky i dramaturgicky rovnocenne nadviazali na legendy typu „Hříšní lidé města Pražského". Na margo Nemocnice a  jej zotrvačnej diváckej sledovanosti si pomôžem dialógom z nej samej: „To je pěkná pitomost...To je...ale zatím to funguje."

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum.